Tieň

Bolo to veľmi zaujímavé, pretože ráno bol tieň veľmi dlhý, cez obed pomerne krátky a večer, predtým než išiel spať, bol zasa veľmi dlhý. Ale bolo tu ešte veľa iných zaujímavostí: 
Na jar sa tieň často menil: najprv sa zväčšovali listy a potom sa na zemi objavili tiene kvetov. 
V lete sa kvety zmenili na veľké gule, pretože to bola jabloň – ale to tieň nevedel.
Na jeseň sa tieň nevedel dočkať: „Hneď sa to stane, hneď sa to stane,“ hovoril si, „najprv zo mňa odletí malý kúsok a potom poletí stále viacej ďaleko do sveta.“ To padali listy zo stromu. 
A v zime, to už tiež vedel, sa tenké tiene konárov menili zrazu na hrubé a vyzerali, akoby boli zabalené do vaty. To bol, samozrejme, sneh, ktorý ležal na konároch. 
Tak si tieň žil deň za dňom veľa rokov a bol veľmi spokojný. 
Jedného dňa sa v jeho živote stalo niečo celkom nové. Priblížil sa tieň nejakého človeka, sadol si pod strom a potom išiel ďalej. Tieň sa zamyslel a zrazu si veľmi želal, aby mohol tiež odísť a spoznať šíry svet. 
A pretože bol veľmi smutný, prišla k nemu lesná víla a opýtala sa ho: „ Milý tieň jablone, prečo si taký smutný?“ „Aj ja by som chcel odísť a poznávať svet“, odpovedal tieň. 
Lesná víla mu povedala: „Keď si to tak veľmi želáš, staň sa tieňom toho človeka. Ale nezabudni: môžeš len 3-krát zmeniť svoju podobu. Na tretíkrát zostaneš navždy tým tieňom, ktorý si si vybral. Chceš teraz – ako prvé želanie – odísť s tým človekom?“ 
Tieň dlho neváhal a povedal: "Áno, chcem. Chcem ísť preč.“ A tak sa stalo. 
Išiel teda ako tieň človeka okolo lesa, po dlhej ulici až nakoniec prišiel do veľkého mesta. Bolo tu naozaj na čo pozerať a tieň sa tešil, že odišiel. Po nejakom čase sa mu to však prestalo páčiť, pretože mohol len zriedkakedy spávať. Lebo v meste bolo stále svetlo a mesiac takmer nebolo vidno. 
Jedného dňa uvidel vežiak – bol to najvyšší dom v meste a svietil naň aj mesiac. Pomyslel si: „Keby som tak mohol byť tieňom tohoto vysokého domu, to by bola krása.“ Tu si spomenul na svoje tri želania a povedal: „Lesná víla..., mojím druhým želaním je, aby som sa stal tieňom tohto domu.“ A tak sa stalo. 
Odteraz bol najväčším tieňom v meste a bol na to veľmi hrdý. Ale po dlhom čase si hovoril: „Je to predsa len nuda. Som tu síce najväčší, ale som stále len štvorcový a nič sa nemení.“ 
Tak si želal, aby bol jedným z rýchlych tieňov áut dolu na ulici. Potom by sa mohol všade rýchlo dostať. 
Ale potom si pomyslel: „ Už mám len jedno želanie. Musím si dobre premyslieť, akým tieňom chcem byť.“ 
A znovu si spomenul na jabloň a na to, aké tam bolo všetko pekné. Stále sa tam niečo dialo: vietor, ktorý hýbal konáre, štyri ročné obdobia, keď na jar rástli listy a kvety, v lete jablká a na jeseň tu boli listy, ktoré mohli lietať a v zime konáre pokryté snehom. A potom tu boli ešte včely a vtáky, ktoré prichádzali na návštevu. 
A zrazu dobre vedel, čo chce a nahlas zavolal: „Lesná víla, lesná víla, tak veľmi si želám, aby som zasa mohol byť tieňom jablone!“ 
A len čo to vyslovil, bol opäť pri svojej jabloni. Bol taký šťastný, že aj strom to zbadal a len kvôli nemu ešte viac vyrástol a opeknel.