Pozrel som naňho. Na jeho odeve som nezhliadol preukaz, ktorý nosia predavači Nota Bene. To bude asi nejaký fušer.
"Nie, ďakujem pane, neprosím si."
"Veď nemusíte si kupovať časopis, stačí ak mi dáte nejakú tu dvadsať korunu."
Aha, nemusím ho zbaviť toho časopisu. Jemu stačia iba tie peniaze. To ma nenapadlo.
"Nie pane, nechcem vám dať žiadne peniaze", povedal som pokojným hlasom a dúfal som, že odíde.
"A prečo nie?" nechápavo na mňa pozrel. "Viete, ja mám doma ženu, deti mi hladujú... veď vidím, že vy musíte mať nejaké peniaze pri sebe. Dajte niečo."
"Nie pane", pokojne hovorím ďalej.
Zamračil sa. Podšiel ku mne bližšie a jasne sa ma spýtal:
"A zabije Vás to ak si odo mňa kúpite tento časopis? Zabije Vás keď mi niečo dáte?"
Pozrel som naňho... "Nie, nezabije pane", usmial som sa.
Pozeral na mňa, ako by som bol tým najväčším zlodejom. "Boha..."
Odišiel... za svojím chrbtom som už len počul: "Dobrý deň, nekúpite si odo mňa Nota Bene?"
Ja som si dnes ten časopis od tohto pána nekúpil. A vás by presvedčil?
