Biblia – slovo Božie alebo slovo ľudské? (I. časť)

Pentateuch (Tóra)

Pentateuch sa skladá z piatich častí: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronomium. Je to dôležitá časť Svätého písma. Obsahuje dejiny od momentu stvorenia, cez povolanie patriarchov, vyvolenie Izraela, až po príchod Židov ku hraniciam prisľúbenej zeme.

Text Pentateuchu nevznikol v jednom momente.

Formoval sa postupne z ústnych a písaných tradícií a má dlhú a zaujímavú históriu. A nie je ani jednoliatym dielom, pretože v ňom nachádzame opakovania, nesúvislosti v rozprávaniach, rôzny slovník a štýl.

Exodus - Mýtus či dejiny?

Je jasné, že mnohé pasáže z Biblie sú historicky dokázateľné. Pozrime sa však bližšie hlavne na príbeh exodusu, teda úteku Mojžiša z Egypta.

Jahve prostredníctvom Mojžiša oslobodil Izraelitov. Potom putovali 40 rokov po Sinajskej púšti. Na vrchu Sinaj uzavrel Jahve s Izraelitmi zmluvu a Mojžišovi dal zákon aj Desať božích prikázaní. Nakoniec Jozua, Mojžišov nástupca, previedol svojich ľudí cez Jordán do Kanaánu, kde všetkých zničili, vyvraždili a prisvojili si krajinu.

Takáto invázia by zanechala nejaké dôkazy. Izraelskí archeológovia, ktorí tam bádajú od roku 1967, však nenašli žiadne stopy po hromadnom ničení.
Prvé zmienky o izraelskom národe pochádzajú z 13. storočia pred n. l. Existuje veľa teórií a niektorí bádatelia tvrdia, že Izraeliti mohli byť utečenci zo zanikajúcich štátov a spojili sa s kmeňmi z juhu, ktoré vyznávali Jahveho. Tí, ktorí žili v kanaánskych mestách pod egyptskou nadvládou mohli cítiť, že sa oslobodili od egyptskej nadvlády. Avšak vo vlastnej krajine. Egypt sa stiahol a prestal ovládať kanaánske mestské štáty na konci 13. storočia pred n. l.

Postava Mojžiša ako nereálnej osoby je hypotetická - na základe dostupných prameňov jednoducho nemožno určiť či existoval alebo nie.

Počiatky Biblie alebo krátke dejiny Pentateuchu (Tóra)

Pôvod izraelského národa nie je celkom jasný. Teórie založené na starozákonnom rozprávaní popisujú národ zložený z dvanástich kmeňov ako potomkov patriarchov. Na druhej strane, teórie založené na archeologickom bádaní hovoria o násilnej či pokojnej infiltrácii semitských kmeňov či o autochtónnom vzniku národa.

Príchod Izrealitov do Kanaánu - okolo r. 1200 pred n. l.

Podľa starozákonnej tradície žili Izraeliti v dvanástich kmeňoch na Kanaánskej vrchovine. Pevne verili, že sa môžu pýšiť spoločným pôvodom a spoločnými dejinami.
Ako každý iný národ v tom čase, ich príbehy vychádzali z tradície ústneho podania. Bardi recitovali baladické príbehy o posvätnej minulosti a ľudia obnovili zmluvu, ktorá ich spájala do Jahveho rodiny.

Z raných útržkov zakomponovaných do neskorších biblických príbehov možno usudzovať, že Izraeliti boli presvedčený o nomádskom spôsobe života. Vtedy však ešte neexistovalo prevládajúce znenie príbehu o Mojžišovi, ktorý ich doviedol do zasľúbenej zeme.
Každý kmeň mal vlastnú verziu a každá oblasť mala svojich hrdinov. Kňazi v Dane mali Mojžiša, na juhu uznávali Abraháma, v Šachemu bol populárny Jozue.

Vznik dvoch kráľovstiev - okolo r. 1000 pred n. l.

Okolo roku 1000 pred n. l. prestal kmeňoví život vyhovovať. Na Kanaánskej vrchovine sformovali Izraeliti dve kráľovstvá. Na juhu vzniklo Judsko a severe Izrael. Izrael bolo však prosperujúcejšie kráľovstvo.

V Judsku bol silný kult Jahveho a kráľ bol "Božím synom" a členom Jahveho božského zhromaždenia nebeských bytostí. O Izraelskom kulte toho moc nevieme.

Vzdelanostná revolúcia - 8. storočie pred n. l.

V tomto storočí sa staré legendy oslobodzovali od kultu a nadobudli nezávislí literárny život. Na územiach Blízkeho východu a východného Stredomoria nastávala vzdelanostná revolúcia.

Králi zhromažďovali dokumenty glorifikújúce ich režim a ukladali tieto texty do knižníc.
V tom čase zrejme vznikli napr. aj Homérove eposy. Izraelskí a judskí dejepisci začali kombinovať staré príbehy aby vytvorili národné ságy. Tie sa zachovali v Pentateuchu v jeho najstarších vrstvách.

Z rôznych tradícii známych v Izraeli a Judsku vytvorili historici jeden súvislý príbeh.
Južný epos označujú ako J, lebo autori nazývali svojho boha "Jahve". Severná sága je známa ako E, lebo títo historici uprednostňovali titul "Elohim".

Neskôr niekto z editorov skombinoval tieto dve odlišné ságy do jedného príbehu a ten sa stal základom hebrejskej Biblie. J a E nie sú historické správy. Podobne ako Homér aj ich autori zahrnuli do svojho rozprávania mytologické prvky, aby vysvetlili, čo sa prihodilo.

Autori J a E vyjadrovali svoje chápanie Izraelskej ságy odlišne. Vidno to aj odlišnom pohľade na Boha v J, aj v E.

J používa antropomorfickú predstavu (antropomorfizmus je prenášanie ľudských vlastností a osobitostí na vonkajšie prírodné sily alebo mýtické bytosti), ktorá znepokojovala neskorších exegétov (exegéza je kritické skúmanie akéhokoľvek textu).
V E sa stretávame s transcendentnejším pohľadom na Elohima. On "hovorí" zriedkavo a radšej posiela správy cez anjelov.

Izraelitské náboženstvo sa stalo vášnivo monoteistickým s Jahvem ako jediným bohom.

Nebolo to vždy tak.

Kedysi tomu neverili ani autori J a E. Jahve bol pôvodne členom božského zhromaždenia "svätých", ktorému predsedal boh El a jeho manželka Ašéra. Všetky kmene mali svoje ochranné božstvo a Jahve bol ochrancom Izraela. V 8. storočí pr. Kr. kult Jahveho vytlačil Ela zo zhromaždenia a začal vládnuť sám.

Ani J, ani E nespomínali zákon, ktorý dal Jahve Mojžišovi na Sinaji a ktorý bol neskôr tak dôležitý. Nespomínalo sa ani desať Božích prikázaní. Je pravdepodobnejšie, že tabule odovzdané Mojžišovi obsahovali pôvodne nejaké ezoterické kultové tradície, tak ako to bolo v iných blízkovýchodných legendách.

Kult Jahveho sa začal, keď istá skupinka si želala, aby všetci uctievali iba jeho. Väčšina však uctievala Baala, pretože si mysleli, že uctievať boha plodnosti je momentálne dôležitejšie, ako uctievať bojovníka Jahveho.

Prorok Ozeáš trval na tom, aby sa ľudia vrátili k Jahvemu. Nemohli ho upokojiť obetami, ale iba kultovou oddanosťou.

Dobytie Izraela Asýriou - 732 pred n. l.

Asýria predstavovala na Blízkom východe hrozbu. Izraelský kráľ sa pripojil ku konfederácii proti Asýrii, aby zabránili jej postupu na západ. Asýrsky kráľ vtrhol do krajiny a obsadil väčšinu Izraelského teritória.

Zničenie Samárie a emigrácia Izraelitov - 722 pred n. l .

Kedysi bolo Izraelské kráľovstvo oveľa úspešnejšie než Judské. Malo totiž oveľa významnejšiu strategickú polohu a aj väčšie predpoklady hospodárskeho rozkvetu.
Izraelskí panovníci boli navyše uznávanými spojencami v najrôznejších koalíciách proti
vtedajším mocnostiam.

V roku 722 pred n. l., za vlády kráľa Ezechiáša, došlo k vzbúre a asýrske armády zničili Samáriu.

Tak došlo k masívnej emigrácii Izraelských elít zo Severu do Judska a judejská
štátnosť sa začala výrazne profilovať. Utečenci priniesli do Jeruzalema aj ságu E.

Tieto listiny sa dostali do judského kráľovského archívu, kde neskôr skombinovali severnú a južnú tradíciu.

K Judskej politickej ideológii patrila aj centralizácia kultu Jahveho do jedinej svätyne v Jeruzaleme a predstavovanie skazy severoizraelského kráľovstva ako oprávneného Božieho trestu za hriechy ľudu.
História kráľovstva bola v Starom zákone úplne prepracovaná, aby zodpovedala Jahveho monolatrii.

Joziášova náboženská reforma - 622 pred n. l.

Po Ezechiášovej smrti nastúpil na trón jeho syn Menaše. Jeho náboženská
politika bola úplne rozdielna. Vrátil sa k náboženskému pluralizmu. Menaše zomrel 642 pr. n. l. a po ňom nastúpil jeho syn Amón. Po dvoch rokoch jeho vlády došlo v Jeruzaleme k štátnemu prevratu a Amón bol zavraždený. Po občianskej vojne bol na trón dosadený jeho osemročný syn Joziáš.

V tom čase sa menila aj situácia medzi štátmi. Asýrska ríša bola slabšia a toho využil Egypt.

Egypťania dostali pod svoju kontrolu úrodné oblasti a taktiež aj dôležité medzinárodné
obchodné cesty. Pomerne izolovaní obyvatelia vysočiny nemali pre Egypt význam.

To bola situácia, ktorá vyhovovala snahám júdskeho kráľovstva rozšíriť svoje územie o
bývalé horské územie severného Izraela a vytvoriť jednotný štát. Snahy bolo potrebné
podporiť kráľovskou ideológiou.

V roku 622 pr. n. l. našli v Jeruzalemskom chráme zvitky, pravdepodobne jadro dnešnej knihy Deuteronomium. Podľa nej zistil, že dovtedy Jahveho nesprávne uctievali a vďaka tomu naštartoval Joziáš v judskom kráľovstve náboženskú reformu.
S kráľom sa znovu k politickej moci dostali priaznivci monolatrickej centralizácie tzv. deuteronomisti.

Reformisti nepoužili svoje posvätné texty na zakonzervovanie tradície, ale na zavedenie radikálnych zmien. Prepísali dejiny Izraela a dodali aj čerstvý materiál, ktorý prispôsobil 7. storočiu spojený epos J a E (JE).

Deuteronomisti rozšírili príbeh o exode a zhrnuli doň aj príbeh o dvoch kráľovstvách – Judskom a Izraelskom. Po novom tvrdili, že dávidovskí monarchovia boli jedinými legitimnými panovníkmi Izraela. Ich príbeh kulminoval vládou Joziáša.

Nie všetkých však očarila nová Tóra. Prorok Jeremiáš namietal, že text môže vyvolať povrchný spôsob myslenia, ktorý sa viac koncentruje na informáciu a nie na múdrosť.

Hoci tieto texty boli vo veľkej úcte, neboli ešte "Svätým písmom". Nikto sa neostýchal meniť staršie písomnosti a neexistoval nijaký kanón posvätných kníh.

Zničenie Jeruzaléma - 586 pred n. l.

O niekoľko rokov Babylončania dobyli Ninive a stali sa vedúcou silou celej oblasti. Mnohí verili, že Judsko bude v bezpečí, pokiaľ bude s nimi Jahve. Po dvoch vzbúrach, v roku 586 pred. n. l. zničil kráľ Nabukadnesar Jeruzalem a jeho chrám.
Niektorí kňazi prišli o celý svoj svet a obracali svoj pohľad do minulosti, kde nachádzali dôvod na ďalšie nádeje. Odborníci nazývajú túto kňažskú vrstvu P (prvé písmeno nemeckého termínu Priesterschrift = "Kňazský spis"). Tí zrevidovali spojený epos J a E (JE) a pridali k nemu knihy Numeri a Leviticus. Pri nich vychádzali zo starších dokumentov. Niektoré boli známe v písomnej podobe a niektoré sa šírili ústnym podaním.

Perzská nadvláda - 539 pred n. l.

V roku 539 pred n. l. porazil perzský kráľ Kýros Babylončanov. Deutero-Izaiáš ho nazýval Jahveho "pomazaným" kráľom. V záujme Izraela povolal Jahve Kýra, aby spôsobil revolučnú mocenskú zmenu v celej oblasti. Tak s Jahvem nemohol súperiť žiaden iný boh.

Neskôr okolo roku 520 pred n. l. začali transformovať jahvisti svoje písomnosti na Písmo sväté.

Koniec prvej časti. Nabudúce (asi o týždeň): Ako sa Jahve jediným Bohom stal (El, Ašéra, Jahve, Baal a nebeská rada)

Môj dodatok

Ja osobne mám veľmi rád mýty a legendy. Čítaval som ich od malička a Biblia patrila medzi moje obľúbené. Ťažko sa však o nej diskutuje, lebo mnoho ľudí verí, že je extrémne jedinečná a nedotknuteľná (teda nemalo by sa o nej pochybovať, čo sa týka jej autenticity). Podľa mňa je zaujímavá ako mnohé iné (Mahábhárata, Rámájana, Illiada, Odysea, Edda...).
Keďže sa v poslednom čase objavili nové zaujímavé objavy, začal som viac pátrať po jej začiatkoch.

Teraz je rad na vás, aby ste rozobrali a skritizovali môj článok (gramatiku, nepresnosti a pod.) a verím, že sa zasa dozviem od vás niečo nové. 

Poďme na to...

Literatúra:
1. Armstrong, Karen, Dejiny Biblie. Od ústnej tradície do súčasnoti, Slovart, Bratislava 2010
2. Finkelstein, Israel - Silberman, Neil Asher, Objevování Bible. Svatá Písma Izraele ve světle moderní archeologie, Vyšehrad, Praha 2010

Wikipedia:
http://cs.wikipedia.org/wiki/Starověké_dějiny_Židů
http://cs.wikipedia.org/wiki/Izraelské_království
http://cs.wikipedia.org/wiki/Judské_království
http://sk.wikipedia.org/wiki/Pentateuch
http://en.wikipedia.org/wiki/Dating_the_Bible

Dokumenty Katolíckej Cirkvy o Pentateuchu: http://dkc.kbs.sk/dkc.php?frames=0&dbi=0&uvodid=3