Ponuky sa valia na mňa z každej strany a to je dobré. Preto sa človek pekných pár rokov naháňa za vzdelaním, no má to malý háčik. Bratislava, Praha,...
Také kvalitné ponuky, seriózne firmy, vysnené pracovné zaradenie. Všetko v Blave a Prahe. A preto za vidinou aspoň nejakých peniažtekov, sedím na školení, ako čerstvý brigádnik v jednej tunajšej fabrike. Sedím, počúvam krátke post-stredoškolské názory na svet z úst možno budúcich spolupracovníkov v kontraste s pomalým vysvetľovaním pracovných technológii a postupov.
Sedím a v hlave sa mi premietajú fotografie nezaplatených šekov a urgentnej potreby zárobku. Priznajme si, svet sa točí okolo peňazí podobne ako okolo Slnka. A uprostred vyplnených šekov, rozmýšlam, o malej rodinke, ktorá by potrebovala bytík - na začiatok 1-2izbový. V hlave skromné myšlienky o pokračovaní svojho života, vystriedajú prednáškové slajdy o firemných procesoch, pokynoch a rozličných normách.
Každým slovkom prichádza pocit spomienok na školu, ako vraveli naši drahí lektori a prednášajúci, že po skončení školy, to bude ťažké. Každé ich slovíčko ma niečo do seba a teraz sa mi celá história prelieva so zvukmi pracovných strojov.
Rozmýšlam o Blave a o Prahe. Aké by to tam bolo? Čo by som tam robil? Rozmýšlam a pokúšam sa pochopiť strohý nákres únikového východu z budovy. Pomaly po krokoch, viem si to predstaviť, každá veta o novej brigádnickej činnosti vedie k cieľu únikového východu z budovy a za ním už len Blava, možno Praha.
Sedím na vstupnom školení u nás v Prievidzi, sedím, a vôbec ma netrápi, že nemám v okolí miesto, kde by som uplatnil svoje znalosti. Pokojne sa opieram o neexistujúcu opierku zadnej lavičky, lebo mi budúcnosť odkazuje Bon Voyage...
