Víno je historicky najmytizovanejší nápoj. Už tisícky rokov človek zveľaďuje vinice, aby sa potom mohol radovať z pochúťky, ktorá mu navodzuje, z neurologického hľadiska, len pomätenie zmyslov. Hovorím to len preto, že chcem byť so svojím drahým čitateľom úprimný a nezamlčiavať mu žiadne fakty. O víne aj tak nutno hovoriť, lebo je neustále s nami. Občas je totiž spoločenskejšie ako človek sám. Už však nie je nutné hľadieť len na objem skonzumovaného, ako vtedy, keď bolo na pultoch len jedno, tá slávna Hradná svieca. Pokročme radšej do nového storočia.
Zmyselnosť vína nespočíva len v jeho opojnosti. Zmyslami ho síce poznávame, ale prostredníctvom neho poznávame aj vlastné zmysly. Ak sme k nemu všímaví, odhalí sa nám ako esencia prírody, ktorej sme, pred technickým vekom, boli tiež súčasťou. Vtedy sme mali aj telo, dnes našťastie vládne rozum. Keďže cesta k telesnosti vedie skrz zmysly, ktoré z nich môžeme poznávať vo víne?
Očami sa ako prvými dotýkame tela vína. Ukazujú nám, s kým sa práve stretávame, odhaľujú nám jeho vonkajšie prejavy, či je biele, ružové, červené, alebo niečím zvláštne. Ako senzuálne tvory si potrpíme na prvý pohľad, ktorý nás môže k nemu tiahnuť, alebo nás odpudzovať. Ak je číre, iskrivé a živé, získa si naše sympatie skôr, ako víno zakalené a mdlé. Potom si určite všimneme aj jeho detaily, pretože vínna paleta ponúka spektrum odleskov od zelenkastých, jantárových, slamových, po rubínové, purpurové, či tehlové.
Na rad prichádza čuch. Nie každý ho máme rovnako vyvinutý a občas nám cestu hatia aj pachy z okolitého prostredia. Preto sa v odhaľovaní rôznych aróm vždy nezhodneme. Čo však v žiadnom víne chýbať nebude, je závan alkoholu, kyselín a cukrov. Tieto tri zložky sú kľúčové aj pre poznávanie chute vína. Keďže je hrozno ovocného pôvodu, najčastejšie nám bude pripomínať vôňu rôznych druhov ovocia. Podľa odrody môžeme často odhadnúť, aké tóny sa budú vo víne objavovať, čo si však vyžaduje poriadnu dávku cviku. Pozorný nos môže objaviť aj zelené jablko, mango, pokosenú trávu, čučoriedky, tabak, či konské sedlo.
A keď sa konečne dostaneme k pointe tejto zdĺhavej procedúry, prichádza na rad najobľúbenejší zo smyslov, chuť. Tu si už s nami víno robí, čo sa mu zachce. Zahaľuje sa do komplexného závoja chutí, ktoré sú krásne práve preto, že sú pevne pospolu. Ak ale chceme zostať pripravený popisovať naše vnemy, treba sa držať línie kyseliniek, zbytkových cukrov či minerálnosti. Potom môžeme ako veľký básnici hádať druhy ovocia, druhy orechov, či dreva, plody lesa, či čokoládové variácie. Zásadné je ale všímať si bohatosť týchto chutí, koľko rôznych tónov nám útočí na chuťové poháriky, či sú spolu v ladnom, harmonickom súzvuku. Lebo ak nie sú všetky prvky vyvážené, nikdy nebude víno tancovať ako baletka na scéne.
Ani hmat a sluch nie sú celkom zanedbateľné. Vína sa totiž dotýkame perami. A ako Béla Hamvas krásne napísal, vína nám môžu vtisnúť "vlhký bozk". Počúvať víno potom môžeme práve skrz jeho tóniny, tóny vôní a chutí. Pretože rozdiel medzi nimi robí často len jeden tón.
Každopádne víno zostáva do veľkej miery nápoj subjektívny, mätúci naše vnímanie. Dosvedčujú to aj niektoré výskumy, ktoré sa zameriavali na schopnosti odborníkov. V prvom experimente bolo skupine someliérov prezentované jedno biele víno. Raz však bolo prifarbené, látkou neovplyvňujúcou chuť ani vôňu, na červené. A tak someliéri o červenom hovorili ako o červenom, o bielom ako o bielom. Lebo mali za úlohu využiť len svoje zmysly a znalosti, aby víno analyzovali. Ich zrak natoľko ovplyvnil ich úsudok, že zatienil ich ostatné dojmy, a podmienil spôsob, akým sa o víne vyjadrovali.
V druhom pokuse im bolo prezentované jedno priemerné červené. Raz však v honosnej flaši ako drahé víno a druhý raz vo fľaši vína podpriemernej kvality. Žiaľ, znova sa nechali podviesť, a vo väčšine prípadov prispôsobili svoje hodnotenie podľa vonkajšej kvality fľaše. Ak bolo víno nalievané z luxusnej fľaše, popisovali ho ako komplexné, elegantné a harmonické. No pri naliatí z lacnej fľaše, sa pre nich stalo fádnym.
Také je totiž víno: keď sa domnievame, že sme mu porozumeli, začne sa nám vzďalovať z dohľadu. Pokus so someliérmi nesvedčí len o našich zmyslov, ale aj o tom, ako nás naše vlastné znalosti mylne presviedčajú o tom, že sme neomylní. Práve preto by sme sa mali o víne rozprávať. Pretože jeho objektivita sa utvára v jeho príbehu. Odkiaľ pochádza, z akých je odrôd, z akých plôch a aký je človek, ktorý k výslednému dielu priložil svoj um. Tak ako v každom literárnom diele môžeme hľadať človeka, tak vo víne sa odráža charakter jeho stvoriteľa.
