Bol si sám, tak strašne sám,
hoci bratov mal si veľa.
Ľúbilo ťa mnoho mám.
Len tá tvoja ťa nechcela.
Nevedela, že len pre ňu
bije tvoje srdiečko,
že pre tváričku uslzenú
len ona je slniečkom.
A ty si tak po nej túžil,
sníval o tom, že raz zrána
prinesieš jej náruč ruží
a pošepneš tíško : " Mama..."
Čakal si a veril tomu,
že raz príde. Príde...áno !
Práve teraz vyšla z domu.
Príde večer...Možno ráno...
Neprišla...A plačom tichým
zas sa dvíha detská hruď.
Z ústočiek čuť smutné vzlyky :
" Mamička...príď...Pri mne buď ! "
Čas plynul...Rok po roku
rástol si sťa kvet bez slnka.
Tvoj život podobal sa potoku,
v ktorom pramienok nežblnká...
Preč je detstvo. A tie roky,
plné detských otázok,
odniesli preč čiesi kroky...
Zostal iba obrázok :
Obraz matky z detských sníčkov -
nesplnené želanie.
Slza steká dolu líčkom...
Život - večné čakanie...
