Podľa Nietzscheho k tomu došlo ešte za čias dávnych. Je pravda, že Nietzsche spomína konkrétny národ (Židov), za čo ho mnohí obviňujú z antisemitizmu. Skúsme na tento fakt na chvíľku zabudnúť. Myslím si, že nie je podstatné, či vtedajších obyvateľov nazveme národ X alebo Y, jeho zámerom bolo skôr poukázať na spôsob, akým k tomuto prevráteniu hodnôt dospeli. Práve vtedajší ľudia prišli s definíciou dobrého a zlého. „Dobré“ je chápané ako slabé, súcitné, poslušné, možno podriaďujúce sa, pričom ako „zlé“ sa myslí to, čo vládne, silné a čo „ubližuje“ práve tým slabým. Podľa Nietzscheho je tento pohľad absolútne obrátený. Došlo tu k nesprávnej interpretácii práve zo strany slabých, ktorí svoju slabosť začali vyzdvihovať ako niečo, čo treba oceniť a velebiť. Takýmto spôsobom vznikla morálka.
Ako táto skutočnosť ovplyvnila vedu? Nietzsche tvrdí, že nevedomosť človek uchováva práve preto, aby si mohol užívať slobodu, nerozvážnosť, neopatrnosť, radosť zo života. Všetky zmysly a myslenie nasmeroval k veciam povrchným a nepravdivým, možno zvráteným a presvedčil aj ostatných, že práve tieto sú pravdou. Prečo? Aby zamaskoval realitu. Znova hovoríme o človeku, ktorý nedokáže byť sám sebe pánom a potrebuje niekoho, kto ho bude viesť a kto preberie zodpovednosť za jeho činy. Byť ovládaný, nemať právo na vlastný názor a uvedomovať si, že s tým nemôže nič robiť, naozaj musí byť skľučujúce.
Skúsme si predstaviť takúto situáciu. Uvedomujúc si vlastnú neschopnosť a slabosť, tiež by sme možno hľadali únik pred „realitou“ a vytvárali si realitu vlastnú, takú, ktorá nám bude vyhovovať viac. Keďže práve táto realita vyhovuje väčšine ľudí, s radosťou ju prijmú. Ale čo s tými, ktorí ju budú odmietať? Čo s tými, ktorí vedia, že je to všetko len náš sebaklam, ktorým sa snažíme zachrániť vlastnú autonómiu, ba čo viac, snažíme sa ovládnuť všetko, čo doteraz ovládalo nás? Títo ľudia budú pre nás v našom ponímaní zlí, tyranskí a bezbožní.
Nietzsche delil ľudí do dvoch skupín – silných a slabých. V skutočnosti to znamenalo rozdelenie na ľudí slobodných a tých, ktorí nemajú vlastný názor. Nezávislosť a slobodný duch, to je výsada silných. Slobodný duch sa nepodriadi spoločnosti, v ktorej slabí vzali právo, zákony, morálku a vedu do vlastných rúk. Z ľudí vytvorili stádo. Čo urobí silný, slobodný duch? Bude sa búriť. Vie, že táto forma spoločnosti je absolútne zvrátená. Slobodu a výnimočnosť, namiesto toho, aby ju chránila a cenila si ju, zatracuje a ubíja. Robí to v prospech tých, ktorí slobodní a výnimoční byť nedokážu.
"Stádový" človek chodí akoby s klapkami na očiach, ktoré mu bránia vidieť do strán. Je poháňaný neustále vpred s vidinou lepšieho života, dostane najesť, občas oddych, je mu zaručená bezpečnosť. Nemusí niesť zodpovednosť sám za seba a nemusí sa ničoho báť. Ak bude poslušný, nič sa nezmení a on stále pôjde ďalej s klapkami na očiach. Pritom by stačilo tak málo. Obzrieť sa okolo seba a zistil by, že navôkol sú možnosti oveľa lepšie, krajší život, viac jedla, spánku, skúsenosti, potenciál, vedomosti a hlavne sloboda. Slobodný duch to vie. Nenechá si vziať to, čo sa v ňom skrýva. Nie je taký, aké je celé stádo. Stádovému človeku tento život naopak vyhovuje, lebo so slobodou by prišlo nebezpečenstvo a nutnosť prevziať zodpovednosť, čo by nedokázal uniesť. Prirovnanie ľudí k stádu bolo veľmi trefné, zdá sa, že dnes je táto podoba očividnejšia než kedykoľvek predtým.
Okolie reaguje na slobodného ducha negatívne a takmer vždy nesprávne interpretuje jeho slová, činy, celý jeho život. Tu by som rada upozornila na pár jedincov, ktorí v minulosti práve nesprávnou interpretáciou Nietzscheho slov vykonali jednu z najväčších katastrof v dejinách ľudstva. Mala to byť vôľa k moci, ktorá slobodného ducha poháňala vpred. Nietzsche síce spomína tvrdosť, násilie, otroctvo atď. Nie však v zmysle, že je dobré páchať ho na iných. Tvrdé prekážky, ktoré si slobodný duch má klásť sám, mu majú pomôcť rozvinúť svoju osobnosť a svoje vlastnosti. Slobodný duch si uvedomí, že nebol stvorený pre to, aby poslúchal, ale pre to, aby riadil, vládol, žil... svoj vlastný život.
Nietzsche nás nabáda, aby sme sa zbavili predsudkov, ktoré nás nútia prijať niečo za objektívne a jediné pravdivé. Predsudkov vychádzajúcich z toho, že ľudia sú stádo a všetci sú rovnakí. Predsudkov, ktoré nás ubíjajú, bránia nám v raste nápadov, v slobode myslenia, v tvorivosti, a práve tým vytvárajú bariéry medzi ľuďmi. Slobodný duch je ten, ktorý sa s týmto svetom neuspokojí a bude sa vzpierať, ako sa len dá a čo viac, mal by nad ním zvíťaziť. Slobodný duch je
„plný zloby vůči lákadlům závislosti, jež leží skryta ve cti nebo penězích nebo úřadech nebo nadšení smyslů... rozený, zapřisáhlý žárlivý přítel samoty, své vlastní nejhlubší nejpůlnočnejší nejpolednější samoty“ (Nietzsche, F. Mimo dobro a zlo. Praha 1996; str. 49).
Tí, ktorí pochopili Nietzscheho odkaz, nezabíjali židov v koncentračných táboroch. Naopak, títo ľudia majú slobodného ducha a vedia, že svoj život majú iba vo svojich rukách. Či musí byť tento "nadčlovek" na niečo také predurčený, alebo to dokáže každý z nás, zostáva nezodpovedané. Určite však takých ľudí na svete zopár existuje, inak by Nietzsche nemohol písať o slobodnom duchu.
Literatúra:
1. Nietzsche, F. Mimo dobro a zlo. Praha; 1996.
