Bol vážne veľmi pekný. Mal krásne fialové kvety a široké zamatové listy. Simonka už dlho presne po takom túžila. Samozrejme nevedela, že bude fialový a že bude mať také hebké tmavozelené lístočky, no keď ho v obchode zahliadla, už na prvý pohľad cítila, že toto je ten kvietok, ktorý poteší jej detskú dušičku. Predstavovala si, ako sa každé ráno v záhradke k nemu nahne a pocíti tú krásnu vôňu. Bolo to zvláštne. Vlastne ani ku kvietku neprivoňala a už bola presvedčená o tom, že krajšej vône niet.
Hneď si vyhliadla miesto v záhrade. Zasadila ho presne do stredu záhradky. Ešte v nej nič iné nerástlo, okrem nejakej buriny. A tento kvietok bol pre ňu jediný. Nič iné pre ňu už neexistovalo. Veľmi rýchlo vykopala jamku, vybrala kvietok z črepníka a zahrabala ho okolitou zeminou, pritľapkala ho rúčkami a s radosťou poskakovala okolo. Všetkým, ktorých pozvala do záhradky, sa sa kvietok nesmierne páčil. Obdivovali, že napriek malému vzrastu z neho vyžarovalo niečo milé a upokojujúce. Už z diaľky ťahal očká a Simonka sa od neho nevedela odtrhnúť. Nebola schopná ani zájsť po vodu, hoci plná krhla stála pred domom. Odtrhnúť ju dokázal až mamičkin zvýšený hlas. Úlohy do školy si predsa musí spraviť...
Simonka bola veľmi dobré dievčatko. Pomáhala mamičke so všetkými domácimi prácami. Poctivo sa pripravovala do školy. Upratovala. Vešala prádlo. Ale stále pri tom myslela na svoj maličký kvietok. Hneď zo školy letela pozrieť sa na jeho krásne sýto fialové lupienky. Utápala svoj pohľad v jeho kráse. Hovorila si, že je to úžasné, že ho našla, že je len jej a že sa s ním nikdy nerozlúči. Občas si odtrhla nejaký ten lupienok či lístok, len aby s ním mohla byť aj v škole.
Bola tak unesená jeho krásou, že si vôbec nevšimla, ako jej milovaný kvietok pomaly schne a uzatvára sa okolo neho kruh buriny. Ktorý bol stále bližšie a bližšie. Ani nemohla, všetku svoju pozornosť sústredila len na jeho krásu a svoj pocit šťastia. A tak nepolievaný kvietok každý deň chradol a bol akísi skleslý. Simonka si však len povedala, že to tak asi má byť. Bol stále taký maličký, no v jej očiach bol stále dokonalý a nádherný. Aj ked bol už naozaj v úbohom stave. Simonka si to nemohla nevšimnúť a poprvýkrát začala uvažovať nad tým, že prečo je tomu tak.
Bola zrazu stále smutná a už prestala chodiť do záhradky. Neustále sa trápila, čo sa to deje s jej kvietkom. Príliš si zvykla na jeho prítomnosť v jej živote a čerpala z jeho krásy silu. No už nebolo krásy, jeho nežné lístky boli už vetché a hnedé. Jedno slnečné ráno to už nevydržala. Aj sa bála tej chvíle, keď ho znovu uvidí. No už ho nenašla. Teda našla, ale už nejavil žiadne známky života. Prerástla ho burina a vysušilo slnko. Simonke vyhŕkla prvá slzička. Nechápala. Jej najväčšia radosť zrazu už nebola. A vedela, že už ani nikdy nebude. Ale prečo? Kde spravila chybu? Vtedy si uvedomila, že presne vie, čo mala spraviť ináč. No už bolo neskoro. Jej malý fialový kvietok bol pre ňu jediný. O iný nemala záujem. Ešte veľa týždňov smútila a nevedela sa zbaviť pocitu viny, že ona môže za takýto koniec. Mamičke bolo Simonky ľúto, no nedokázala ju rozveseliť.
Až keď sa raz v škole učili o kvietkoch a zásadách pestovania a starostlivosti, vedela že prišiel čas zabudnúť na starú jazvu na jej srdiečku a rozhodla sa vysadiť celú hriadku rôznych kvetov. A tentokrát sa tešila z ich krásy až keď ich pohnojila, zaliala a vôbec – venovala im plnú starostlivosť. Vôbec to nebolo náročné. Občas sa jej síce nechcelo, ale vedela, že každá minúta, ktorú im venuje, prinesie svoje ovocie...
Neviem, ako tento príbeh skončí, ale ja už viem, že vždy sa dá začať znova a lepšie.
