Nevyhnem sa tomu, čerstvo pripravená káva bude chvíľku (tri hodiny?) spočívaťna stole, pretože musím okamžite nabehnúť na pľac. Stavím sa, že keď sa vrátim,už v nej budú utopené minimálne dve osy, ktoré kolega nestihol v rozletealebo o okno (stenu, zem, nástenku, kolegu, monitor, policu, stoličku,stôl, nefungujúcu tlačiareň, šéfašmátrajúceho v mojom šuflíku po kľúčoch a sladkostiach) zabiťzosiveným časopisom. Samomenovaný vedúci všetkých vedúcich Herr Schnitzel neprišielako inokedy osobne (robí to, aby som sa mu nestihla schovať), ale radšej mi zavolal,bol nervózny ako vždy, no zároveň opatrný, aby ma prílišným dôrazomv hlase neodstrašil a ja som mu nepovedala, že ho môžem okašlať,nikam nejdem a nech si to zariadi, ako len chce. Oznámila som mu, že hneďprídem, cestou som si však z trucu šupla ešte dva čaje z dvochrôznych automatov a pokecala s chalanmi v sklade. Sú zlatí,chceli ma naučiť, ako sa jazdí na vozíku, ale to ma predsa naučili už minule.Náhle mi napadne, že by som mala ešte vybaviť to a ono, lenže už som - anineviem ako - pred jeho dverami, tak sa robím, že ma skutočne mrzí, že meškám vyšedesať minút (nacvičovala som si to pri automate). V skutočnosti ľutujem,že ich nie je aspoň tisícsedemstodvadsaťpäť a že som si ešte nedala ajkapučíno za € 0,297.
Sedíme, ležíme a povaľujeme sa (tí dvaja naozaj zaspávajú?) na rozheganýchstoličkách na jednej z mnohých porád, na ktorých mi osemdesiat percentčasu uniká, k čomu majú jej účastníci dospieť. Mám smolu, že sa mi ušla pozícia toho účastníka, ktorý mápráve tomuto porozumieť a navyše informácie (ale vo väčšine prípadov lenpokyny a príkazy) aj posunúť ďalej. Nech sa snažím sústrediť, ako sa len dá(nuž, čo si budeme nahovárať, veľmi sa nedá), pozornosť mi každých päť sekúndodbieha raz k vyzutým nohám vedúceho porady (neznášam ľudí, ktorí si naporadách vyzúvajú topánky), žmurkajúce na mňa spod čierneho stola prstom č. 1, potomsi bezpodmienečne musím pokrútiť vlasmi alebo poškrabať nos, potom zasa kudalostiam posledného víkendu, stráveného na reagge festivale (vlastne nemám prílišrada ani reagge). V strede vety si zrazu predstavím Schnitzla, ako bezponožiek niekde pri zlatých pieskoch poskakuje v dave a zúfalo mahľadá. Luciaaa, wo bist duuu? Hast duuu Zeit?
Z myšlienok ma vytrhne idea dňa: treba nafotiť areál! Ale tak, aby nebolovidno to škaredé, ale len všetky pekné stránky. Že všetky! Teda, hádam to eštetrošinku preformulujeme, pane. Netreba ľudí hneď nastrašiť, povedzme tojemnejšie, tzv. eufemisticky, že keď nie všetky, tak aspoň jednu treba nájsť!V duchu kričím na vedúceho vedúcich, že kde hodlá nájsť takého šialenca,ktorý sa na danú neľahkú, ba priam až nemožnú úlohu podujme. Neočakávane sa hlási sa pracovník, čo predchvíľou upadával do letargie celkom vzadu na stoličke s ležatou úpravouoperadla. Jaj, nehlási sa, to sa len práve zobudil a ponaťahoval sihnáty. Takže téma ostáva otvorená dobudúceho stretnutia (t.j. poobede) a my sa po troch hodinách dostávame naotvorený vzduch. Kto už zažil aspoň jednu poradu, vie, aký cenný vie niekedy byťtaký bežný, smogový, areálový vzduch. Vtom si niekto pri mne zapáli cigaretu.
Môj modrooký budúci manžel (samozrejme, on to zatiaľ netuší) dnes sedí naobede s akousi nevýraznou blondínkou. Práve keď sa jej v záchvatepostpubertálnej nerozvážnosti chystám vidličkou vystreliť do tváre šúľanec s makom, prejde okolo mňa chlaps ponožkami v sandáloch. Fascinovaná týmto pohľadom si ani neuvedomím,že stále držím v ruke príbor nasmerovaný na blondínu pripravený na paľbu,ústa mám roztiahnuté dokorán a na/v zuboch sa mi skvie mak. Preberie ma môjbudúci manžel (ktorý to medzičasom pravdepodobne už tuší), keď okolo mňaprefrčí s tácňou s prázdnymi taniermi a uškrnie sa (tak už todefinitívne vie: teraz si budem musieť nájsť novú kantínu, odsťahovať saz krajiny, presídliť na inýkontinent, zmeniť identitu a dať si preoperovať fasádu).
Keďže mi za štyri stravné lístky sotva niekto predá letenku na Nový Zéland,volím dnes namiesto celkovej emigrácie z krajiny len útek domov.V šoférovi autobusu nachádzam spojenca, ktorý s radosťou (a kvšeobecnej nevôli ostatných uponáhľaných cestujúcich) čaká, kým dobehnem chýbajúcichdvadsať metrov (bodaj by aj nepočkal, keď mám na sebe obtiahnuté tričko),v kĺbe harmoniky zasa nachádzam svojho budúceho manžela, tentoraz bezblondíny a bez úškľabku ...
Odhadzujem sadu kľúčov, tašku, povoľujem vypätie a suchý zips na obuvi.Mám rada jeho zvuk (áno, zapínam a odopínam si ich viackrát za sebou) ,pripomína mi neónovú šuštiakovú súpravu, ktorú mi kedysi dávno ušila mama,a ktorú mám zvečnenú na historickej foto z Demänovskej jaskyne, kde v tmavej machuli spolužiakov vidno len mňa. Tú vec si všimnemaž pri ľavej, ktorá mi ako prvá odhalí nový nečakaný a neželaný vzor naponožke: farbia mi topánky a nikto ma nikdy nenaučil, čo robiť protisfarbeniu.
