Zobúdzam sa vedľa nej, svojej čiernovlásky, energicky (veď som dokeluchlap, ako má byť) sa - ako ma matka príroda stvorila - presúvam do kúpeľne. Vovedľajšej izbe začujem budík, hrá jej obľúbená skladba, ktorej speváka asinepoznám. Takže modroočka už vstala tiež. O päť minút teda vyjdez izby aj ona a to ma definitívne preberie.
Po skončení ranných úkonov sa obliekam, na čerstvo oholenú tvár použijem túskvelú značkovú voňavku a začínam sa tešiť, ale dnes jej to prebúdzanietrvá troška dlhšie. Jasné, včera prišla domov neskoro, bola v kines frajerom. Určite je to nejaký suchár. Nevideli sme ju, vlastnečiernovláska už spala, ale ja som bol ako na ihlách, keď som začul štrngaťkľúče. Vyšiel som, že sa jej prihovorím, ako bolo, ale bola nejaká zvláštna,zavrela sa do izby a šla asi tiež spať.
Stretávame sa v kuchyni, prišla si vziať raňajky, ale ako vždy saponáhľa, takže nestíhame prehodiť ani slovko. Nevadí, porozprávame sa večer. Aknebude zasa pracovať, stále pracuje, karieristka!
„Vynesieš dnes tie smeti?“, pýtam sa jej a pri zatváraní dverí sapokúšam pozrieť si jej zadok, no mám smolu, pretože sa mi otáča predkom, ktorýale napokon tiež stojí za pozornosť.
„Uvidím, ak stihnem, vynesiem.“ Odpovedá stroho, ale možno sa len zlevyspala. Tá Dukla to včera riadne pokašľala! „Pekný deň!“, zaželám jej ešte vodverách a ona mne tiež.
Sadám si do svojej nádhernej čiernej Mazdy - nejaký zasran mi ju včeravečer počarbal hovadinami, nechápem, prečo toto robia, keby som ho chytil dorúk, chlapec by to asi neprežil. Takú by som tomu chumajovi natrel, teraz somsa ale poriadne vytočil. No to bude zasa deň. Ale veď večer si to vynahradím.Asi ju raz niekam zavolám.
Budím sa unavenejšia, ako keď som šla včera večer spať (či skôr uvažovaťv polohe ležatej a s očami otvorenými dokorán). Včerajšie rannéohrozenie života vodičom, ktorý nezastavil pred mojím veličenstvom na prechodepre chodcov (pre chodcov!!!), únavné mítingy predpoludním, ešte únavnejšiemítingy popoludní, namáhavé presviedčanie šéfa, ako nikdy nedosiahne svojich vytúženýchdeväťdesiat kíl, ak bude síce jesť jogurty so záporným obsahom tuku, alezajedať ich čokoládou a zapíjať kolou light, a tiež o skutočnosti, žefajčenie mu naozaj k štíhlosti nepomôže, niekoľko otravných e-mailov, minimum vzrušujúcich e-mailov, párnedorozumení s blízkymi, jedno zmierenie s nepriateľom, preplnenápäťdesiatdeviatka, štrajkujúca električka, štrajkujúci grínpísáci (ako hovoríkamarát „pišáci sú to!“) a napokon víťazoslávne predstúpenie pred zúfalcovna Hviezdoslavovom námestí, ktorí tam síce čakajú na svoje rande naslepo zinternetu, ale tvária sa, akože čakajú na partnera/partnerku/kamarátov/finančného poradcu. Prekvapenie dňa: mužíkv bordovom skutočne čakal na svojho finančného poradcu!
Moje rande už prichádza tiež, na slepo: má zarosené okuliare, dlhý kabát,vlasy troška inak, sukňu tesne nad kolená a rozkošné čižmičky. Z tmy mi oproti cupká kamoška lekárka,ktorej som ale slávnostne pri druhej šálke horúcej čokolády s mätovýmlikérom sľúbila, že jej špecializáciu nikdy nikde nikomu za žiadny svet ani podhrozbou zákazu konzumácie čokolády na tritisíc rokov nebudem nezverejňovaťa hlavne nie mužom ... ups ...
Takže táto kamoška tu teraz predo mnou máva akýmsi letákom (ona má dobrésrdce – veď robí v zdravotníctve - a nevie tým otravám pri Obchodnejpovedať nie) a spolu unikáme davu čakateľov, presúvame sa ku kinu, kdeokrem cca. štyroch párikov, dvoch študentov elektrotechnickej fakultya dvoch zrelých žien (no, dobre, začínajú prezrievať) nikoho inéhoniet. Zhasli.
Po filme útočíme na našu obľúbenú čajovňu s neodolateľnými čašníkmi,ktorí sú v našich očiach tak vysoko, že už im boli oficiálne pridelené ajprezývky ... tu som ale tiež sľúbila, že ostanú tajné, a vlastne by sanikomu okrem nás nezdali vtipné. Cestou domov mu počarbem kapotu vulgárnymivýrazmi a keďže nie som až taká potvora, domaľujem aj pár slniečok, aby hoto ráno príliš nezdeprimovalo.
A dnes stereotypné danie na mieste, kde som si vytvorila provizórnu kópiudomova, aspoň na pár mesiacov, ale prirodzene v iných farbách: mám to tuvšetko modré. Ha, vraj mám modré oči: jasné, že sú sivé, veď to vidí každý.Takže ešte raz, sústredím sa na to dianie.
Z kúpeľne sa ozýva smrkanie, čo by som ešte pri troške predstavivostia zhovievavosti a najmä po konzumácii dvoch fernetov (lenže janepijem) považovala za rannú hygienu, ale chriachľovanie do umývadla užnezvládam a púšťam si radšej nahlas mobil-budík. Čakám tu na posteli, kýmsa nestratí, alebo aspoň neoblečie. No, viac ako čokoľvek iné túžim aj dnesstihnúť autobus, ktorý je v mojom striktnom rannom pláne zaznačený na 7:46(a do toho mi nijaký chlap v spodnom dieli kedysi tyrkysového pyžamazasahovať nebude!), takže vychádzam z kobky. „Ideš cikať?“, ovalí manečakané uvítanie. Natiahne ma.
Je tu v plnej kráse: vysmrkaný, vycikaný, nasmradený voňavkou, ktorúneznášam, pripravený na rozhovor. Lietam po byte, ako keby toto malo byť mojeposledné ráno na planéte, ako keby od mojej rýchlosti závisel osud ľudstva, akokeby na tom záviselo, či dnes bude zasadať parlament v Belgicku a čisa definitívne rozhodne o rozdelení krajiny na Flámsko a Valónsko,ako keby od môjho tempa záviselo točenie sa zemegule správnym smerom a miliónďalších vecí. „Nie, nejdem, pustíš ma do kúpeľne?“
Za zavretými dverami spriadam plán čo najrýchlejšej evakuácie do kuchyne a späťdo izby. Nie, nestihla som to, je mi v pätách, alebo skôr nalepený namojom zadku a to doslova. Keď sa skláňam po acidko, cítim tam jeho pohľad... vlastne všade.
S čerstvou tapetou na tvári a hranýmmrzutým výrazom na tvári sa plížim k dverám. Ale asi nechám odísť prvéhojeho, ešte by chcel ísť so mnou peši, hoci je jasné, že to by bolo na neho moc,veď tam dole na neho predsa čaká jeho fáro.
„Vynesieš smeti?“, pýta sa ma pri zatváraní dverí a ja sa pokúšam nevidieťho.
„Uvidím, ak stihnem, vynesiem“, odpovedám čo najneutrálnejšie, ako som lenschopná. Cez dvere počujem ešte jeho „Pekný deň!“. Vyjde zo mňa len tlmené „Hm“.
V práci sa usmievam pred monitorom a netuším prečo. Ale dnes mámrande.
