Takmer tri týždne takmer nič nerobenia doma-doma strávené prevažnev teplákoch, pyžame (kto počas sviatkov nemá na sebe pyžamu do pol jednej,nech hodí stvrdnutým medovníkom ako prvý!) a zavše v nylonovýchotepľovačkách ma poznačili.
Náš žltý dom s odtlačkami mačacích labiek bol na ulici azda jediným (priznajmevšak, že domov tam niet mnoho), v ktorom headliner všetkých televízií Mrázik, statickéseriálové rozprávky reprízované do nemoty a české, slovenské čičesko-slovenské filmy s najlepšími hercami z tých najlepších (čias), nemališancu konkurovať banánovým a kokosovým salónkam na umelom stromčeku, ročnejham-ham-brm-brm-neteri trhajúcej oba druhy cukroviniek zo stromca a strhávajúcejvlastne všetko odvšadiaľ, zlatučkému zelenému pavúčikovi (podľa mňa odpornejmegatarantule) na obývačkovej stene alebo pozorovaniu kocúra, ako lížeroztopený sneh zo strechy čierneho autiaka. Suseda pri jeho obdivovaní napriekjeden a pol promile v krvi primrzla o plot, nuž a milé deti, akju neodmrazili, stojí tam prilepená o pletivo doteraz.
Legendárne dialógy a monológy som si ani tieto Vianoce nezapamätala, takženielen na predsilvestrovskej chate, ale najmä na nový rok som v určitýchkolektívoch zasa celkom out, keď sa ostatní vedno tešia z toho, koľkoz tých filmov stihli počas sviatkov zhliadnuť a predbiehajú sa v ichcitovaní. Jediný dialóg, ktorý som si jaschopná zapamätať, sa povinne odohráva vôbec v každom americkom filme, najčastejšiev kuchyni, ale mnohokrát aj v spálni alebo kúpeľni, prevažnev kombinácii žena a muž a prevažne viackrát za scénu:
Žena: „Ahoj.“
Muž: „Ahoj.“
Mamasa prebrala z driemot, číta si. Oco zaspal, pri čítaní. Som presýtená,idem si teda radšej čítať. Onedlho sa v práci dozviem, že v nových okuliarochvyzerám prísne.
Otvorili plesovú sezónu – nielen v historickej budove opery, ale ajv našej štam-jedálni na konci sveta vpravo. Sólista a zboristi sa sícenedostavili, orchester to podľa všetkého zabalil niekde pri Bare za operou, ajv novom roku však máme možnosť hodnotiť exkluzívne, a ako sme sidoteraz neokrôchane mysleli, v bežnom živote absolútne nepoužiteľné róby mladýchžien, ktoré síce celý deň presedia nikým nevidené v kancelárii, až kým si nevychutnajúobed (ako si možno vychutnať obed v korzete?) a pol hodinu pozornostinás všetkých, ale najmä niekoľkých desiatok skladníkov, ktorí pri slove korzetpravdepodobne na chvíľku zaváhajú, či sa tým dá otvoriť Májka, alebo je to távec z krehkého priesvitného pečiva na zmrzlinu, no dievčencom sa to divadloasi oplatí. (Tie fialové šaty chcem!)
Máme nové menu a novú menu, všetci sú z toho odrazu akísi veselí, trpezlivía prehnane ústretoví a ani náhodou im nevadí čakať v rade, aniich netrápi, že sa im obedová prestávka natiahla z tridsiatich minút(jedno euro) na hodinu. Vo vedľajšej úlohe sa dnes predstavil môj budúcimanžel, na ktorého by som bola za tie skoro tri týždne skoro zabudla, a ktorýpo sviatkoch zjavne nasadil diétu, lebo na moje veľké sklamanie odchádza do štyrochminút (Ty si mu stopovala čas? Ja???Vôbec nie!) s miskou šalátu v ruke. Neočakávane mi prestalo chutiť.
Zato mám očakávane chuť tiež si hodiť do niekoho topánkou, lenže nikdežiadna kamera ani novinár, ani voľná topánka a tie moje sa ťažkovyzúvajú, tak na to kašlem, jeden deň bez slávy ešte vydržím. V aute si potom ako vždy pre zlepšenienálady zatrúbim na okoloidúcich. V obci sa vraj trúbiť nemá.
