Ako tak premýšľam, kedy ma ten bermudský trojuholník už vypľuje, zazvoní telefón. Strhnem sa.
„Nie sme doma", zanôtim si nahlas, hoci som v miestnosti zatiaľ úplne sama. Stále zvoní, ale to ho prejde. Dnes súboj kto z koho vyhrávam ja. Ešte je príliš skoro na to, aby som počúvala čokoľvek iné než telefón, ktorý nik nedvíha. Kým mi vrčiaci PC načítava nové e-maily a po kancelárii sa plíži vôňa raňajšej kávy, stereotypne zapínam rádio a triedim plus nanovo rozhadzujem papiere, pretože som sa ešte nerozhodla, čím začnem.
Začínam, ako takmer vždy, premazávaním nepotrebných e-mailov. Často skôr či neskôr zistím, že som sa rozhodla nesprávne a niektoré z nich až tak nepotrebné neboli. Zväčša neskôr potrebujem presne tie, ktoré už prešli aj druhým výberom „Naozaj si želáte navždy odstrániť vybrané správy?". Nemohol by, len tak mimochodom, aspoň na chvíľu niekto rozhodovať za mňa? Práve keď zvažujem, či sú lepšie veľké matné kachličky, alebo malé lesklé, či bude lepšie k tej stene kúpiť krémovú sedačku alebo radšej stenu nanovo premaľovať, alebo či sa dokážem postarať aj o dačo iné, ako o dva mini kaktusy a jeden bambusový výhonok, vstúpi kolegyňa a svoje odhodlanie vyhlásiť protest proti dospelosti tým pádom musím odložiť - na neskôr.
„Päť štichov a narezaná šľacha, chápeš?" Chápem.
„Keby som neprišiel, vraj by mi do konca života vykrúcalo palec, chápeš?" Nechápem.
„Si pozri lekársku správu, je v priehradke." Nechce sa mi.
Cesta z pohotovosti je zvláštna. Podľa toho, ako netrpezlivo premiestňuje ruku po volante a žmúri oči, vidím, že tá bolesť je neznesiteľná, hoci sa tvári, že to nič nie je. Zvonku počujem jemný rytmický klepot zlomeného blatníka a hrkotajúceho svetla.
Nič to nebolo, keď ma kocúr doškriabal po tvári, v šoku a následnom záchvate plaču som ho chcela kopnúť do zadku, ale ušiel mi a namiesto zásahu jeho cteného pozadia som zasiahla čerstvo pokosenú žihľavu a po celej nohe mi navreli strašidelné pľuzgiere. Nič to nebolo ani vtedy, keď vo vlaku na všetkých padal spánok, len na mňa mravce. Konkrétne dva - jeden čierny a jeden červený, ktorý ma uhryzol presne pod tú jamku, ktorá na ramene ostane po očkovaní a pre ktorú sa často zamýšľam, kde sa tam po očkovaní vzal taký obrovský kráter, keď priemerná injekčná striekačka má obvod asi tak dva milimetre a aj najhrubšia kanyla zďaleka nedosahuje priemer mojej jazvy. Myslím, že ho to bolí dokonca viac, ako mňa vtedy, keď som si prostredník na nohe rozvalila o dvere a vyhŕkli mi slzy a namiesto revu som sa začala strašne smiať. Ideme príliš rýchlo, čo sa dá robiť.
Ako tak prechádzame kruhovým objazdom, zazdá sa mi, že sa v ňom točíme nekonečne dlho. Zjavujú sa mi tváre známych a kamarátov, ktorí mi v poslednom čase vyčítajú, že sa málo ozývam a nikdy na nich nemám čas. Lenže ja ho mám, ale nie vtedy, keď ho majú oni.
Prefrčíme okolo čerpacej stanice, potravín, niekoľkých blednúcich obtrhaných politických bilboardov, odkvitnutej jabloňovej aleje, domu smútku, minieme aj vchod do parku a miniatúrne dedinské potraviny. Pod nánosom blata a štrku nespoznávam našu ulicu. Všetko ostatné je však našťastie stále rovnaké: drevený plot a s ním aj tie bujaré kvety, po ktorých celé leto lezú obrovské mravce. Neznášam ich. Vlastne nemám rada akýkoľvek hmyz, je pre mňa postrachom podobne ako voda alebo plyn. Dostanú sa všade, nik ich nezastaví, niet pred nimi kam uniknúť.
Môj kocúr sa tiež dostane všade a nič, hádam len s výnimkou maminho kriku, ho nezastaví. Prebudí ma kvákaním za vlasy a oňuchávaním mojich viečok. Nevonia senom, ako zvyčajne, ale páchne niečím, čo pripomína držkovú polievku. Keď ho vyhadzujem z okna, moc sa mu to nepáči, no mňa sa tiež nik nepýta, či súhlasím so zdražovaním ryžových cestovín alebo s tým, že sójové rezy už nechutia tak, ako keď mi ich naši ako malej kupovali na desiatu. Odrazu sa otvoria dvere a s bojovým pokrikom „Lulú" dnu vbehne Nati, silno ma objíme a uštedrí mi mokrý božtek. Nechápem, ako ma môže mať takto rád niekto tak malý, kto ma vidí tak zriedkavo, a to celkom bez príčiny, jednoducho len preto, že som.
