Potím sa spolus ostatnými v rozheganej karose (niektorí ostatní sa evidentne potiaviac ako ja) a počítam autá, ktoré okolo nás prúdia. Robím si štatistiku,koľko z nich je červených a koľké z nich šoféruje žena. Zdá sami, že všetci idú rýchlejšie (štatisticky mi vychádza, že každé tretie modréauto šoféruje žena a každé druhé čierne auto porušuje maximálnu povolenúrýchlosť), než môj prepravný prostriedok. A to práve dnes, keď musím byť naspäťv práci už o desiatej, aby som stihla všetky tie dôležité porady, kdesa bude rozoberať napríklad to, prečo sa rozbalené obálky z výplatnýchpások nemôžu vracať naspäť do učtárne. Veď je to predsa škoda papieraa navyše ich recyklovaním môžeme ušetriť asi tak päťsto korún mesačne sDPH. Aleluja.
Práve keď hodlám prestúpiť na iný časom nahlodaný autobusa v hlave si opakujem, že nabudúce nesmiem miniatúrnu obálkus okienkom zahodiť, rozletia sa pánovi v béžových menčestrovýchnohaviciach po dlážke náhle milióny reklamných letákov, ktoré mi na chvíľkuzahatajú cestu. Uvažujem, koľko by sa asi dalo ušetriť, keby sme z týchletákov urobili obálky na výplatné ... a v tom musím vystúpiť, leboinak ma privrznú dvere.
Dnes má vraj padnúť (plusový) teplotný rekord. To je aj jeden z dôvodov,prečo som po ôsmych týždňoch konečne odložila zdravotnú pančuchu s vábivým,ale slizko-lepkavým samodržiacim lemom telovej farby a vychutnávam sidotyky ranného májového vánku na čerstvo oholených nohách ako aj zvedavépohľady, odkiaľ sa na mojich nohách berie toľko čudesno-farebných modrína najmä ako môžem mať tú drzosť, vystaviť ich napriek tomuto estetickémufaux pas na svetlo sveta. Čím väčšmi (ale nemyslite si, v rannej zápche tonie je bohvieako rýchlo) sa blížim k veľkým bielym dvojkrídlovým dverám,tým silnejšie mi bije srdce.
Za veľkými dverami v útrobách ozrutného študentského domova misestrička, ktorá už o ôsmej hodine od únavy ledva stojí na nohách (aleboto vie aspoň dobre zahrať), do jednej ruky strká priehľadný lievik a dodruhej kľúčik od WC. Opatrne vystrkujem hlavu na chodbu a preverujem, čisa tam náhodou neobšmieta nejaký zástupca mužského pohlavia. Žiadne pohlavieneregistrujem, takže si s odvážnym úsmevom vykračujem chodbou a naceste späť sa s úškrnom a červeňou na lícach snažím nevyliať obsahlievika na zem, ale hlavne nie na svoju éterickú krémovú sukňu.
Tak si pocvičte rukou.Zvykne vám pri odbere bývať zle? Nie, nezvykne, prifarbujem realitu, skúmam gumené škrtidloa v duchu znova ležím na transfúznej stanici s troma vojakmi,ktorí na rozdiel odo mňa neprišli dobrovoľne a celkom nezištne, ales vidinou celodennej vychádzky a raňajok zadarmo. Opäť cítim, ako micez tepnu preniká kanyla s priemerom, o ktorom by som v životenebola povedala, že sa mu do tej tenučkej žily podarí dostať. Aha, (prečo ja,tak prečo práve ja???) podarilo sa! Hlava sa mi kolísa spolu s vrecúškom, v ktorom sa premiešavadrahocenná tekutina, zrazu sa ma zmocňuje silná potreba nahlas sa rehotať,alebo aspoň niekoho ísť poštekliť, prefackať či skočiť do bazénu plného vaty.Keď opúšťam sálu s ležadlami, niekto mi pri vyzúvaní návlekov strká doruky čaj a usmieva sa na mňa. Je slabý, ale sladký a to stačí.
Máte teda odo mňa všetky kvapaliny, ktoré ste potrebovali? Zajtra si zavolajte po výsledky. Nachodbe sedí vyplašená dievčina, čo si prezerá (určite už minimálne po stodvadsiaty piaty krát) svojzdravotný preukaz. Mne sa v lakťovej jamke vyníma leukoplastom nalepenýkúsok servítky (aj tu očividne šetria), ktorý si zo všetkých sílpritískam k ranke, až sa mi aj tam vymodrí malá sinka. Ale to nič, užo chvíľku budem cez okno zasadačky sledovať biele chuchvalce na oblohe a pokúsimsa tváriť, že aj mňa najväčšmi na svete zaujíma zefektívnenie nákladova optimalizácia chodu podniku (nech už to znamená čokoľvek).
