„Tak si ľahnime.“
"Trochu sa bojím." (Vlastne asi veľmi. Ešteže je tma.)
„To je normálne. Len sa musíš uvoľniť.“
„To sa ti ľahko povie. Nedá sa.“ (Nedá sa!)
„Ale no, skús to. Bude to len chvíľka.“
„Myslela som si, že to nebude tak bolieť.“ (Drž ma...)
Zasa prší. Cez dierky v teniskách mi kalužová voda presakuje najprvk prstom, postupne mi ale premáča celé ponožky. Hanbím sa, že užo pár minút odhalím toto tajomstvo pred iným a bude vedieť, že nosímjedny z tých lacných jednosezónnych tenisiek, ktoré sa šijú len doslnečného počasia. Práve keď sa čudujem, ako môže niekto v tomto počasíbrázdiť ulice na bicykli, ofŕka ma voda z niečieho dáždnika alebo možno zostromu. V každom prípade som teraz bola pokrstená po druhý raz a opäťsa ma nik nepýtal, či si to želám.
Chcela som to sama, tak prečo terazvlastne váham... Všetko smerovalo k tomu, že sa rozhodnem pre. Plánovalasom to dlhšie, všetko som si premyslela, naštudovala, dokonca som sa pýtala ajtých, čo už to majú za sebou, aké to bolo a aké to bude potom. Iba mi niknevedel povedať, aké to bude u mňa. Dnes na to prídem.
Zvláštne, že to chcú robiť teraz,v sobotu, veď soboty sa majú využívať celkom inak: v sobotu sa mánekončene dlho dospávať, čo človek zameškal po všetky noci predtým, až kýmslnečné svetlo nepretne viečka a žalúzie (čo je u mňa zväčša ako napotvoru už okolo desiatej), ľudia si majú robiť prihorenú praženicus rascou, po ktorej rozvoniava celý dom a hádať sa o tom, kam sadnes pôjde, dohadovať sa, čo budú robiť a s kým a nakoniec neísťnikam. Aspoň ja by som to urobila, keby som už nebola na mieste.
„Tak si teda ľahnite.“
„Asi sa bojím (ale nie moc).“
„To je normálne. Uvoľnite saa o chvíľku je to za vami.“
„To sa ľahko povie. Ale moc sa mi tonedarí.“
„Ale no tak, pokúste sa, nič strašnéto nie je. Pred vami to podstúpili už mnohí.“
„Tak sestrička, zasvieťte svetlo,mierne ho natočte sem a začneme: podajte mi, prosím, injekciu a roztok.A pridržte pacientku.“
(Myslela som, že to bude bolieťmenej.)
