Dnes je na nevydržanie horúco a mne sa vybavuje, ako v ten deň s bývaloukolegyňou sedíme v kancelárii, kde- opäť raz alebo azda lepšie povedané ako vždy - nefunguje klimatizáciaa premýšľame, či sa nám viac oplatí otvoriť okno dokorán, alebo jednoduchoodísť domov a riaditeľovi len oznámiť, že v tom pekelnom teple sarozhodne nedá vydržať a že odmietame devastovať svoje zdravie (mejkap)kvôli nejakým zložkám na seminár, umrieť tam na dehydratáciu organizmu (dohodlisme sa po práci na jahodový koktail) a už vonkoncom nehodláme obetovať preprácu čas, ktorý môžeme stráviť s našimi blízkymi (ponáhľame sak vode, lebo po šiestej už začína štípať rozličná viacnohá dlhonohá háveď a mymáme obe sladkú krv).
Striehnemena štrnganie kľúčov od riaditeľovho impéria, ktoré rozduní celú chodbu, odrazusa začínajú zaklápať šanóny a vypínať počítače, čo síce nevidno, ale podľaklopkania ženských opätkov po linoleu a mužskej vravy je aj nám dvomjasné, že nastal čas úteku za lepším jahodovým svetom.
V zadnej uličke, vedúcejk zmrzlinárni, stretávame dievčatá vo farebných bodkovaných tričkácha obom nám napadá to isté: už celú večnosť som nemala pelendreky! Viéééš,také farebné, tie ozajstné, s čiernym bruškom, čo vyzerajú ako myšaciehovienka alebo trus jedného z tridsiatich ôsmych pieskomylov kolegyne - Antona,v cukrovej poleve šialených farieb pofidérneho chemického zloženia, ktoréale chutia tak božsky, že človek (žena) zabudne aj na nezmazateľné znečisteniezubnej skloviny a upchaté medzizubné priestory, na veky vekovité zlepenúústnu dutinu a počítanie kilokalórií (jedna kilokalória rovná sa štyricelá dva kilojouly).
Napokon konštatujeme, že už ich nikde nedostať a akáno, už nie sú také, ako bývali kedysi. Pri vedľajšom stole si všimneme staršiupani s troma obrovskými zákuskami, ako nemo pritakáva, že naozaj už skutočne nič nie je, ako bývalo (chliebje ako polystyrén, mlieko za nehoráznu cenu chutí ako voda, mládež na rozdielod našej generácie drzá a nevďačná, všade samý vandalizmus a krádeže,to za našich mladých čias sa také niečo nemohlo stávať a všetko bolo úúúplneale úplne inakšie). V tom nám na stôl položia ružovučkú masu v poháris dlhočiznou slamkou a minidáždnikom a my zabúdame napelendreky, tričká a dokonca aj blízkych.
Možno bude niekto namietať, že veď niektoréveci sa nikdy nemenia a ostávajú navlas rovnaké: otravní príbuzní, otrávenípolitici, leniví Slováci, drzí Maďari, nespokojní voliči, rozladení vodiči,ďalej všade dlhé rady nervóznych ľudí, ktorí čakajú na ... ale veď vždy sa užlen nájde niečo, kvôli čomu sa oplatí čakať, prípadne prebiehať ostatných alebonadávať na tých, ktorí sa predbiehajú; okná, ktoré vandali (pardon,revolucionári) vymlátiliv šesťdesiatom ôsmom a osemdesiatom deviatom sú takisto miestami eštestále v nedohľadne, do práce chodím rovnakým autobusom, ktorý je staršíako ja a môj brat dohromady a akým by do práce bola chodievala moja starámama, keby ten autobus za jej mladých čias bol zachádzal až na Kysuce, v televíziividno stále tých istých zabávačov a na kine Strojár sa ešte stále (generálnyzázrak!) drží pôvodná omietka.
A pritom je naraz akosi všetkoiné: zmizlo mamine „vynes už konečne tie smeti a povysávaj“, otcovaríbezľová pena, grimasa najlepšej kamarátky „čo si šiši?“, akou sa nedokážezatváriť ani ten najlepší smajlík, bratova krutá odpoveď na otázku rastúcejpuberťáčky „hej, jasné že máš veľkú riť“ alebo susedkine beštiálne husi, ktorévás do toho veľkého zadku uštipnú, keď sa na chvíľku otočíte (snažíte sa vovyťahaných teplákoch preskočiť plot a pritom vyzerať elegantne, hádam sinespravíte hanbu pred chalanom, čo prišiel k druhým susedom na prázdniny zmesta), ani sa nemusíte každému na ulici zdraviť dobrý deň, teta alebo dobrýdeň ujec, pretože v hlavnom meste je to každému jedno, no keby stepredsa len nabrali odvahu a pozdravili sa minimálne dvom chodcom za sebou,prvý by sa usmial a druhý by si poklepkal po čele.
Uspávacie rozprávky na kazetáchnahovorené ujom Machatom medzičasom nahradil bratislavský prízvuk a more iných, neidentifikovateľnýchtvrdých dialektov ako aj môj nový empétri prehrávač so starou hudbou,pomocou ktorého sa snažím zubami-nechtami zabrániť tomu, aby mi tie všakovakéšumy z ulice a emhádé (v)liezli do hlavy.
Zvuk new romantic a moje úvahy náhle prerušuje krik asi dvanásťročnýchchlapcov (ale možno majú aj menej, kto sa v nich má vyznať, keď sú všetcizakuklení do kapucní), postrkujúcich sa pred plagátom slovenskej skupiny, naktorom sa týči obnažená ženská hruď. Keď zbadajú, že ich sleduje dospeláka dokonca ešte aj žena, zháčia sa a jeden z nich sa tej žene(pre nepozorných: to akože mne) prihovorí: „Teta, ja sa s ním nebavím, toon je úchylný, ja s ním nič nemám.“ Tak a už je to tu, už som TETA!
Ako teta už nedochádzam medzimestskou dopravou do školy, ale mám toprivilégium tráviť polovicu svojho života v električkách, auto- a trolejbusoch,vlakoch, výťahoch, hoteloch, kanceláriách s klimatizáciou, kanceláriáchbez klimatizácie, na chodbách, zastávkach, staniciach, v zasadačkách,čakárňach, bankách, poisťovniach, nákupných centrách a podchodoch. A v tejto spleti hľadámcestu najlepšiu a najkratšiu, aby som si ušetrila čas na ďalšie zmeny:strihanie nechtov, holenie nôh, striedanie zamestnaní, vymieňanie známycha obmieňanie platonických lások (susedov vnuk je ale stálica).
Tak sa s novousituáciou všemožne snažím zmieriť: keď však sedím na sedadle spolujazdcaa teším sa so šéfom, že nemusíme stáť v zápche v protismere,alebo keď sa pokazí električka, idúca oproti tej mojej, mám pocit, že mám ajako teta napriek všetkým zmenám šťastie a idem správnym smerom. Len už pritomnezvieram v ruke balíček s pestrofarebnými pelendrekmi.
