Po škole utekám na adresu, ktorú mi nadiktovali v telefóne.Neprichádza ma čakať žiadna delegácia (ako som si cestou sem vybájila), ani sanejdú potrhať o to, kto sa ma ujme. Dostávam iba jednoduchý pokyn, kam samám ako ďalšie zariadenie zvukového štúdia postaviť, kam si smiem odložiť vecia potom sa rozsvietia svetlá. Stojím pri mikrofóne a bľabocem do nehonejaké čísla a písmená a potom mi kážu čítať cudzojazyčný text, ktorý somsama priniesla: odbočte vľavo, za kruhovým objazdom odbočte vpravo... Znova.Nie, nie, dáme si to ešte raz (pán s vlasmi už len na krku prepína miliónygombíkov). Cítim sa ako slávna speváčka počas nahrávania nového cédečka ksvetovému turné (alebo naopak), hoci viem, že hneď ako vyjdem z dverítohto štúdia, alebo najneskôr zajtra, sa budem za svoj audio-počin hanbiť a užo pár dní z neho urobím hlavný bod večera s kamarátmi naposedení v Slovak Pube.
Zavreli nás do tlmočníckej kabínky. Dali nám sem pohár, vodu a hárky papiera (otie sme si museli požiadať). Vidím všetkých len z diaľky, sedia za dlhýmrokovacím stolom so slúchadlami na ušiach a vyzerajú ako školáci. Listujúsi v prednáškach, Slováci zazerajú na Flámov a Flámi zasa naSlovákov. Už o pár hodín sa tu bude živo diskutovať, ale to ešte nevedia,preto sú vážni a rezervovaní. Pravdepodobne nás väčšina z nich aninespozorovala. Kolegyňa vedľa mňa je tak nervózna, že si začalaz podkladov (ale veľa nám ich napriek viacnásobnej výzve nedodali) skladaťorigami. Vždy keď som na rade ja, poskladá ďalší kus. V chvíľkach tichahádam, aké predmety to môžu byť. Vraj ich asi vezme deťom, ja jej všaknavrhujem, aby ich na záver rozdala účastníkom konferencie, že budú mať aspoňpamiatku. Nechápavo sa na mňa pozrie a potom prepne tlačidlo. Pre mňa toznamená pauza.
V miestnosti vládne stiesnená atmosféra. Uchádzač o azyl, jaa zamestnanec migračného úradu. Hľadím striedavo na kolegu na veľkejLCD-obrazovke, na mikrofón uprostred stola, zamazané okno, uchádzača a napočítačový monitor úradníka. Položímnožstvo otázok, nato nekonečne dlho čosi ťuká do klávesnice a následne sapýta ustráchaného muža s najkrajšími čierno-lesklými kučerami, aké somkedy videla, či všetkému porozumel a dáva mu podpísať zápisnicu aj štós ďalšíchdokumentov. O mesiac neskôr sa schádzame znova, aby sme si vypočulinegatívne stanovisko.
Tak rýchlo, rýchlo, nasadáme, nech nám to neuletí. Do dvoch prenajatých autobusovsa snažím napchať vyše sedemdesiat účastníkov seminára, ale napriek výpomocikolegov, ktorí chodievajú na školenia pravidelne, mám po naštartovaní autobusovpocit, že sme isto-iste niekoho zabudli na parkovisku (na záchode,v kríkoch, na vrátnici???), hoci široko-ďaleko nikoho nevidno. Ako vždy,kladiem aj tento krát nezmyselnú otázku, či má každý suseda a pas. Aj kebytotiž každý poznal svojho suseda a momentálne ho už nemal, je to nateraz jedno,vracať sa v žiadnom prípade nebudeme (A basta!). Po nás tam ostalolen niekoľko obalov od džúsu a hádam som zahliadla aj pár prázdnych fliašod ... nie ďakujem, určite si nedám. Nie, ďakujem, poistenie už mám, hypotékuešte neplánujem, úver nepotrebujem a nezaujímajú ma ani ostatné finančnéprodukty.
Zadávam zopár inštrukcií a viem, čo teraz príde. Luckááá, prečó nemámev cene aj minibar (máte, stačí si dôkladne prečítať papiere, ktoré somráno rozdávala na parkovisku). Luckááá, ako dlho trvá cesta sa Schwechat (akodoposiaľ zakaždým trvala, ak náhodou nepostavili obchádzku cez Spojené arabskéemiráty), prečó nám nepustíte nejakú hudbu, môžeme si pustiť vlastné CD, má pánvodič CD-prehrávač, kadiaľ pôjdeme na letisko, ako dlho trvá cesta z letiska dohotela a naspäť (odpoveď, že som tam ešte nikdy nebola, sa stráca už naceste od prvého sedadla k druhému), pôjdete s nami celú cestu (keďženepredpokladám, že ste sa za posledné tri mesiace naučili cudzí jazyka navyše ma za to platia, tak asi budem musieť), kedy sa budete vydávať, prečosa mi nedá vypnúť klíma, hrozne mi fučí za krk (stačí pootočiť tú čiernu vechore nad sedadlom), ako budú prebiehať semináre (rozvrh, ktorý som práve dočítala,teda čítam nahlas ešte raz, tak si ho vezmi do ruky, ten rozvrh! tááák, dobrýchlapec), kde je tu WC (stojíme na letisku pod tabuľkou WC), ako sa ubytujemea z ktorej brány budeme nastupovať na lietadlo? Rovnaké či podobnéotázky ma potom čakajú na recepcii prehnane drahého hotelaa v prestávkach medzi hodinami, ktoré tlmočím, na chodbách,v reštaurácii aj večer pri bare a to počas celých osem dní. Teraz sarobím, že som zadriemala, potom skúsim trik s uponáhľanosťou.
Minuli sa utierky na záchodoch, oznamuje mi strnulo kolega. Beriem navedomie, odpovedám s úsmevom. Ale naozaj, už tam nie je ani jedna! Vstávamteda od stola, po ktorom poletujú účtenky za občerstvenie, v hlave mi eštedoznieva obsah posledného mítingu, kde kolega totálne odignoroval kompletnevšetky zásady tlmočenia (vari sa toto robí?) a zásadne používal oslovenie„Povedz mu, že...“, skákal všetkým do reči a nenechal dohovoriť dokonca animňa, premieta sa mi agenda na dnešný deň (respektíve už iba zvyšný poldeň)a utekám na chodbe za pani upratovačkou, ktorá sa robí, že ma nevidí, lebomusí bezpodmienečne doutierať dlážku (ozaj, prečo začína vždy od môjho stola?).
Cestou ma pristaví viacero kolegov s úlohami alebo aspoň otázkami, vrátaneuja údržbára, ktorý mi do ruky tlačí svoju výpoveď (čože? Od pondelka som tedadefinitívne neoficiálnou údržbárkou ja?) a potom už sa plynulo presúvam doskladu, kde sa naukladané do mrakodrapu týčia nielen papierové utierky, ale aj dvestokusové balenia toaletného papiera a keď už som tam, beriem rovno ajten. Poobede musím ešte dohliadnuť na správnu montáž a umiestenie novýchkancelárskych stoličiek, dokončiť prezentáciu a skontrolovať zmluvu. Taksi teda vo vysokých opätkoch vykračujem smerom k svojej kancelárii okolo kolegovv oblekoch, ktorí práve fajčia pred vchodom, ťahajúc za sebou krikľavo-žltémegabalenie toaletného papiera a uvažujem, čo na budúce odpoviem nášmunovému riaditeľovi, keď sa ma náhodou zasa opýta, že či tu len tlmočím.
