Route 66 v Novom Mexiku je 385 míľ (620 km) dlhá asfaltová stuha, vinúca sa rozľahlými prériami. Pred nami je slávny motel Blue Swallow v Tucumcari, významný železničný uzol Santa Fe, mesto Albuquerque, starobylá indiánska usadlosť Acoma Pueblo, sopečný kráter Bandera v národnom parku El Malpais či mesto Gallup.
Naša prvá zastávka bola v meste Tucumcari, kde sme vychytili celkom slušný motel na prenocovanie. Po ubytovaní sme sa ešte počas dňa vydali po stopách miestnych zaujímavostí tohto 6-tisícového mesta. Ako prvý sme navštívili jeden z najslávnejších motelov na Route 66 – Blue Swallow motel. Svoju prevádzku začal v roku 1941 a ešte aj dnes tam môžete zložiť svoje cestou unavené kosti. Cez deň ho nájdete podľa typickej motelovej architektúry 50tych rokov a vystaveného historického auta, no a v noci ho s určitosťou rozpoznáte vďaka modrej neónovej lastovičky (swallow = lastovička). Na druhej strane cesty sa nachádza darčekový obchod Teepee Curious prevádzkovaný Indiánmi, ktorý je plný (že vraj) pravých handmade výrobkov. Po zotmení sme sa znova vybrali do ulíc Tucumcari, lebo sme chceli na vlastné oči vidieť neónovú žiaru motela Blue Swallow. Zážitok na jednotku, na chvíľu sme sa preniesli o niekoľko desiatok rokov naspäť, keď Route 66 bola tepnou Ameriky. Náš zážitok umocnil miestny čávo na harleyke (ale fakt peknej), ktorý chcel moju priateľku trochu previezť na svojom stroji (samozrejme bezo mňa). Aj keď jeho úmysly mohli byť čisté, istota je guľomet, nikam som ju nepustil a radšej sme si išli oddýchnuť do motela.
Tucumcari sme opúšťali za slnečného rána ďalej po Route 66, ktorá sa ako stuha obtáčala okolo diaľnice. Pri meste Cuervo sme sa museli napojiť na diaľnicu, nakoľko pôvodná cesta je len veľmi ťažko prejazdná. Zišli sme zjazdom na mesto Santa Rosa, kde sme mali dva ciele – starú kaviareň Late Club Cafe, ktorá fungovala od roku 1935 nepretržite až do roku 1992. Od jej zatvorenia sa o budovu však nik nestará a tak ju značne poznačil zub času. Druhým cieľom bola Blue Hole, čo je najobľúbenejšia potápačská „diera“ v USA. Hlboká je 24 metrov, celoročne má konštantnú teplotu 18 stupňov a voda je priezračná ako sklo a nikdy nezamŕza. Väčšina ľudí si ju len obzerá (pokiaľ sa nejdú potápať v neopréne) ale miestne decká tam skáču a kúpu sa, ako keby to bolo termálne kúpalisko. Pre nás bola voda studená, tak keď sme urobili zopár fotiek, pobrali sme sa ďalej do hlavného mesta Nového Mexika – Santa Fe.
Zaujímavosťou je, že síce pôvodne Route 66 viedla priamo cez toto mesto, situácia sa zmenila v roku 1937. V tomto roku nebol opätovne do funkcie guvernéra Nového Mexika zvolený A. T. Hannett a ako pomstu za túto zradu rozhodol, že Route 66 Santa Fe obíde, a tak zo Santa Rosy viedla cesta rovno na západ do Albuquerque. Urazený bývalý guvernér však nechcene spôsobil, že aj z tejto izolácie malo Santa Fe prospech. Vyvíjalo sa vlastnou cestou podľa vlastných pravidiel. Jedným z výsledkov je to, že sa zachovala pôvodná architektúra a domy sú postavené z nepálených tehál a nepresahujú výšku troch poschodí. Rozhodnutie A. T. Hannetta malo za následko aj to, že zánik Route 66 Santa Fe nepoznačil (lebo tadiaľ už dávnejšie neviedla), na rozdiel od iných miest, ktoré po výstavbe diaľnice buď zanikli alebo ledva živoria. Ako som už spomenul, jedinečná architektúra mesta vytvára pre Európana priam magickú atmosféru. Z každej strany cítiť indiánskeho ducha. Aj v tomto meste sa oplatí ostať na viac dní, lebo skutočne je tu na čo pozerať. My sme však nemali čas, tak sme si aspoň zbehli námestie, ktorého návštevu nám spestril miestny starší pán, ktorý sa ulicami Santa Fe ležérne prevážal vo svojom zlatom cadillacu s kovbojským klobúkom na hlave. Vdychujúc posledné dúšky atmosféry tohto krásneho mesta sme pokračovali ďalej v našej ceste a po Route 66 sme mierili do Albuquerque, kde strávime túto noc.
Cestou do motelu, ktorý bol situovaný v blízkosti centra, sme sa zastavili v miestnom Walmarte doplniť vodu a nejaké potraviny. Zaparkovali sme neďaleko typického žltého školského autobusu, akých sú v USA milióny. Tento sa ale od nich líšil. Slúžil ako domov drednatému hipíkovi, ktorý posedával pri dverách autobusu a mámil drobné od ľudí. Bohvie, či bol ten žltý tátoš aj pojazdný alebo sa jeho púť skončila v Albuquerque pred nákupným centrom. Po nákupe sme sa išli ubytovať. Cestou sme zistili, že toto mesto nemá také čaro ako Santa Fe. Ubytovanie sme našli bez väčších problémov. V orientácii v mestách nám pomáhala GPS navigácia Garmin, bez ktorej si neviem predstaviť cestovanie v USA. V moteli sme sa vybalili a hneď sme sa vrhli na prieskum ulíc tohto cca 500 000 tisícového mesta. Za zmienku stoji Kimo Theatre z roku 1927. Je to budova postavená v zaujímavom štýle Art-Deco doplnená o prvky indiánskeho umenia. Funguje dodnes, takže kľudne môžete zájsť na nejaké predstavenie.
Od Kima Theatre sme sa pokračovali do starého mesta- Old Town Albuquerque. Keď sme vstúpili do Old Townu cez vstupnú bránu, hluk veľkomesta náhle ustal a ocitli sme sa akoby v inom meste a v inom čase. Strávili sme tam asi hodinku, dali sme si zmrzlinu na peknom námestí a keď slniečko zapadalo za kopce,ktoré sú v okolí mesta, pobrali sme sa na náš motel.
V pološere sme sa prepletali ulicami mesta k nášmu prechodnému domovu. Motel bol situovaný na dosť rušnej ulici a tak sme sa rozhodli pre malú večernú prechádzku. Za chvíľu sme boli vtiahnutí do davu miestnych po zábave prahnúcich obyvateľov. Ulicu lemovali rôzne puby, kaviarne a diskotéky a hluk vychádzajúci z ich útrob sa miešal na ulici. Na cesty vyšli asi aj miestni „gangstri“ na svojich najkrajších autách. Ich autá, po väčšine veteráni, boli vytuningované ozaj kvalitne.
Chlapci za volantmi nezaostávali za svojimi autami o nič menej. Vyzerali ako z nejakého drsného gangsterského filmu. Poväčšine v bielych tielkach, potetovaní od krku asi až niekde k členkom, pôsobili v tých kárach dosť drsne. Spravili sme pár fotiek a pomalým krokom sme si išli ľahnúť a užiť si zaslúžený odpočinok po ďalšom strávenom dni na magickej Route 66.
