Na kalifornskej hranici sme na naše prekvapenie absolvovali hraničnú „agrokontrolu“, ktorá spočívala v tom, že sa nás colník opýtal, či vezieme nejaké rastliny, semená, prípadne iné podobné záležitosti. Celé to trvalo asi pol minúty a my sme potom veselo mohli pokračovať ďalej. Naším cieľom a nocľahom bolo mesto Needles, kde bolo nad slnko jasné, že sa naozaj nachádzame v Mohavskej púšti. Okolie bolo suché, vegetácia minimálna, slnko pražilo a vzduch bol vyhriaty na príjemných 35 stupňov. Needles je taký menší kalifornský zapadákov. Keď sme sa ubytovali v moteli, vbehli sme do blízkeho obchodu, kde sme si nakúpili niečo pod zub a k tomu aj vedierko zmrzliny, ktoré sme podvečer vyjedali pred motelom. Spolubývajúcimi v moteli boli aj robotníci, ktorí si večer vytiahli pár kartónov piva na korbu mohutného RAMu (veľké americké auto), vypeckovali hudbu a relaxovali. V súvislosti s Kaliforniou treba spomenúť, že oproti ostatným štátom (najmä východným) je cena benzínu podstatne vyššia.
S prvými rannými lúčmi sme vyrazili v ústrety novým zážitkom. Spoločnosť po ceste nám robil len horúci vietor z otvoreného okna (klímu sme si neobľúbili) a inak sme boli na ceste úplne sami. Neďaleko bola prvá zastávka, ktorou bolo mesto Goffs. Tabuľka hovorila, že bolo založené v roku 1883 a v súčasnosti má už len 23 obyvateľov. Nachádza sa tu najvyšší bod železničnej trate v Mohavskej púšti a lokomotívy si tu dopĺňali vodu. Dnes sa dobrovoľníci venujú záchrane pozostatkov mesta, zhromažďujú rôzne veci súvisiace s históriou mesta a bývalú školu autenticky zrekonštruovali na múzeum, kde nás previedla milá pani. Zvyšok mesta slúži tiež ako múzeum, ale na prechádzku po ňom neodporúčame otvorenú obuv, keďže sa tam nachádza kadejaká plazivá a skákavá háveď.
Z tohto mestečka sme si to šinuli po ceste cez malé kalifornské mestečká Fenner, Essex, Danby či Summit, pri ktorom sa niekedy nachádzala pumpa. Dnes z nej ostali už len holé múry posprejované rôznymi odkazmi.
Cesta bola lemovaná nápismi na násypoch vytvorených z kameňov, ktoré vytvorili okolodiúci – boli to rôzne mená, kto koho ľúbi a podobne. Ako sme tak išli, už z diaľky bolo vidieť Amboy Crater, ktorý sa vynímal v rovinatej krajine. Tento nebol vytvorený pádom meteoritu, ale je to pozostatok sopečnej činnosti na tomto území spred mnohých rokov. V meste Amboy sme si nenechali ujsť Roy´s Motel Café. Bolo otvorené v roku 1938 a bol otvorený 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Jeho koniec nastal v roku 1972, kedy bola otvorená nová diaľnica cez Kaliforniu. Za svoju dnešnú opätovnú existenciu môže Roy´s Café ďakovať majiteľovi siete reštaurácií Juan Pollo, ktorý ho kúpil v dražbe v roku 2005 a dodnes ho rekonštruuje do pôvodnej historickej podoby. Tento jeho filantropický projekt podporili aj Harrison Ford, Anthony Hopkins či Brad Pitt.
Ďalej brázdime rozpálenú kalifornskú Route 66, prichádzame do Bagdadu, kde sme v známom Bagdad Café našli útočisko pred horúcim slnkom. V priestoroch tohto podniku sa odohrával dej rovnomenného nemeckého filmu. Dali sme si po jednej zmrzline a obzerali sme si jedinečný interiér. Sprievodcu nám tam robil miestny štamgast, ktorý nás zarazil tým, že vedel dosť o Európe, čo sa teda nestáva často. Ako sa neskôr ukázalo, patrí do skupiny Američanov, ktorí nejakú dobu slúžili na nemeckej základni. Strop Bagdad Café bol pokrytý vlajkami rôznych štátov sveta a jeho steny zase bankovkami od výmyslu sveta. Spravili sme si fotku za pultom a znova sme vyšli na ostré slnko kalifornskej púšte.
Vychutnávali sme si kľudnú jazdu po Route 66, ktorá bola lemovaná lávovými poliami už od Amboy Crater. Menšiu zastávku sme si spravili v ospalom mestečku Daggett, kde sme našli „púštnu Jednotu“ – obchod Desert Market. Výber je síce dosť obmedzený, ale nejaká chladená cola alebo minerálka pre spotených turistov sa tam nájde.
Pokračujeme ďalej a prechádzame cez Barstow, Helendale, Oro Grande a vchádzame do Victorville, kde nás hneď víta Emma Jean´s Holland Café, kde sa odohrávala scéna z kultového filmu Kill Bill. My sme mali smolu, lebo bola nedeľa a bolo zatvorené.
V tomto meste sme si našli aj nocľah. Pred spaním sme si vybehli na večeru. Povedali sme si, že vymeníme burgre za mexické jedlo. Ukázalo sa to ako chyba. Porcia by síce vystačila aj pre dvoch drevorubačov, ale naše chuťové bunky na to asi nie sú prispôsobené. Vyzeralo to ako hnedá hmota neurčitého pôvodu a zloženia, zabalená v placke (ktorá ale bola fajná). Možno sme si len my vybrali zlé jedlo, lebo väčšinou si ľudia mexickú kuchyňu chvália. Pekný deň som zakončil v motelovom bazéne (teplota bola vhodná na chov tučniakov) s mexickými detvákmi, ktorým ale teplota vody úplne vyhovovala. Do postele sme si líhali so zvláštnym pocitom, že zajtra sa naša púť končí.
Ráno sme vyskočili z postele a vydali sme sa na cestu. Bolo úplne jasné, že Mesto anjelov je blízko. Zatiaľ čo včera sme nestretli skoro žiadne autá, dnes sme vlastne skoro nič iné nevideli. Zástavba sa zhusťovala každou míľou až do takej miery, že sa nedalo určiť, kde sa nejaké mesto začína a kde končí. Tu sme už mali značné problémy vôbec nájsť Route 66. Nebola takmer vôbec značená a v divokej premávke a zástavbe nám nepomohli už ani naše skvelé mapky. Prepletali sme sa teda trpezlivo (zatiaľ) premávkou, prešli sme San Bernardino (bol tu prvý McDonald vôbec), krátku zastávku sme si spravili v Rialte, kde sa nachádza ďalší Wigwam Motel (a tentoraz funkčný).
Odtiaľto to už bola jedná veľká katastrofa. Orientácia bola nula bodov, z každej strany sa hrnulo šialené množstvo áut, občas sme nemali šajnu, kde sme. Tu som ďakoval všetkým svätým, že som zjazdil kamiónom celú Európu, tak sme to prežili. Priamo úmerne zhusťujúcej sa premávke sa stupňovala aj nervozita v aute. Navigátor (priateľka) sa zrútil, šoférovi praskali nervy... ale aspoň že slniečko pražilo veselo ďalej. Cestou sme ešte nejakou šťastnou náhodou našli Aztec Hotel v Monrovii postavený v roku 1924. V časoch najväčšej slávy musel byť naozaj pekný. Je postavený v modernom Mayskom štýle. V roku 2012 bol zavretý kvôli plánovanej rekonštrukcii, ktorá trvá dodnes.
Keďže sme už boli takmer v centre LA, cestná katastrofa dosiahla svoj absolútny vrchol. Pôvodný plán znel jednoducho – ísť po Pasadena Freeway, potom zjazd na Sunset Blvd a z neho sa jednoducho napojiť na Santa Monica Blvd, ktorý nás mal doviesť do (už teraz) vytúženého cieľa. Ale človek mieni, premávka v LA mení a realita bola iná. Pri pohľade na mapu máte pocit, že nič ľahšie predsa nemôže byť. Keď sa nám ale ani na druhý krát nepodarilo napojiť na Sunset Blvd, myslel som, že nechám auto na mieste, a ďalej idem pešo. Dali sme si ešte jednu šancu, išli sme si vyvetrať hlavy do fastfoodu a skúsili sme to znova. S ukľudnenou hlavou sme sa napojili tam, kde sme sa mali. Premávka fičala rýchlosťou asi 30 km/h, všade samý semafor. Míňali sme West Hollywood, Beverly Hills, West LA a ani sme si nevšimli ako a za posledným semaforom sa zrazu zjavilo mólo v Santa Monica.
Vyšli sme z auta a do pľúc sme vdýchli príjemný oceánsky vzduch. Vykročili sme po drevenom móle k značke, ktorá označovala koniec Route 66. Pocity radosti z dosiahnutia nášho cieľa vystriedala melanchólia, že naše mesačné dobrodružstvo je takmer na konci. Sadli sme si na lavičku a otvorili sme si trstinovú malinovku, ktorú nám dal Gary v Gay Parite v Missouri so slovami, že táto cesta nie je o Route 66, ale najmä o nás. Jeho slová sa ukázali ako pravdivé. Route 66 nás ešte viac zblížila a vďaka nej máme spomienky na celý život.
PS: Hodiny strávené na internete a v knihách pri príprave na náš trip stáli za to. Odporúčame všetkým absolvovať Route 66 vo vlastnej réžii, bez zájazdov organizovaných cestovkami. Garantujem vám, že jeden krát to stačiť nebude, lebo hneď na druhý rok sme sa na ňu vybrali znova. Bolo to pohodovejšie a menej stresové. A je dosť možné, že sa na ňu zase vrátime.
PS2: Santa Monica nemusí byť koniec cesty. Z Los Angeles sa môžete vydať na juh do San Diega alebo na sever do úchvatného San Francisca po pobrežnej ceste Highway 1. Ale o tom až v ďalšom blogu...
