Jún 2001:
Druhý termín z matiky dopadol podľa očakávania. Integrály, derivácie, blá-blá. Mám to za 2. Nejaké predmety ešte chýbajú, ale to nevadí. Bodov mám dosť, nie? Tak prečo sa stresovať cez leto, keď v jeseni bude času dosť... Očkom som prebehol index a zrátal kredity. Päťplusšesťkrátdvaplusštyriadvakrátosemajedna... to máme tridsaťdeväť. Super, akurát spodná hranica potrebná na zápis do tretiaku! Viac mi nebolo treba. Doma som zhodil zo seba spolu so sakom aj akékoľvek myšlienky na školu. Stretneme sa na zápise.
Pohni, pohni! Smädný som ako cap a chalani majú dole v bufete určite už minimálne druhé, pomyslím si na zlatý mok, keď Danka, naša študijná referentka, nejako dlho pozerá do môjho "Výkazu o štúdiu". A potom z jej stále usmiatych úst pomaly vypláva jedna krátka veta. Veta, ktorú v žiadnom prípade nemohla vyslať ku mne:
"Chýba Vám jeden kredit."
Obzriem sa. Nikde nikto. Len môj tupý odraz v zrkadle.
"Prosím?"
"Chýba Vám jeden kredit, pozrite," a podáva mi tú malú knižočku späť.
"To nie je možné, však ich..." mám zrátané, chcem dodať, no z úst nevyjde ani hlások.
Beriem do ruky index a počítam. Tridsaťsedem. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Znovu. Tridsaťsedem. Tridsaťsedem! Kde je ten tridsiatyôsmy?! Som si istý, že tu bol! URČITE ich bolo v lete tridsaťosem! Určite...
"T-teraz čo?" dostanem nejako zo seba a čakám, že sa každú chvíľu jednoducho musím zobudiť z tohto sprostého sna.
Lenže stále tam stojím. Počúvam. Z postoja Hoď tam ten svoj podpis a nezdržuj! sa pomaly dostávam do Prosím, spravím pre Vás všetko len ma nechajte prejsť! Akoby to záležalo na nej.
Nepamätám si už, koľko bolo tých možností, ktoré mi Danka vtedy navrhla, no viem iste, že ani jedna nazabrala. Priznám sa, trochu som aj rezignoval. Čo teraz? Študentský život v "otvore"a predo mnou štyridsať rokov do dôchodku: 600 - cesta do fabriky, 1430 - cesta z fabriky, 15-teho - výplata, od 5-ho - čakanie na výplatu. Presne toto som čakal.
Keď som sa však ráno, štvrtého januára nasledujúceho roku zobudil na asi šesťdesiatročnej posteli pozostávajúcej z matraca, ktorý tiež už určite zažil druhú svetovú a z páru zhrdzavených, zeleno sa tváriacich trubiek na slovo, ktoré sa stalo jedným z mojich hlavných nepriateľov v najbližších mesiacoch, vedel som naisto, že fabrika si na mňa ešte počká. A to slovo?
"Budíííčééééééék!!! Myšííí, BUDÍČÉÉÉÉÉÉÉÉÉK!!!"
V duchu som pospomínal celé nebeské osadenstvo a niekoľko nepatričných názvov častí ľudského tela. Čakal ma prvý skutočný deň v cirkuse nazývanom "Základná vojenská služba".
