Takto sa spustil proces kedy sa dovtedy fašistické Slovensko tak ako sa spieva v našej hymne prebralo a pridalo sa na stranu zoskupenia štátov, ktoré bojovali s nedemokratickým a neľudským režimom nacizmu, ktorý sa šíril svetom ako mor a ktorý rovnako ako mor za sebou zanechal milióny obetí. Ako to už v dejinných súvislostiach býva, veci nie sú čierno-biele a väčšinou je to tak, že po nejakom úspechu či víťazstve je národ natešený, mnohé je ochotný prehliadať a mnohému je schopný uveriť. Aj na Slovensku sme uverili v komunizmus, gardistov vystriedali súdruhovia a častokrát tí, ktorí boli najhorší vstúpenci fašizmu boli zrazu horlivými budovateľmi komunizmu. Na krvi a pote účastníkov Slovenského národného povstania si komunisti vyskladali vlastný príbeh, ktorý agitovali masám. Mnohí priami účastníci bojov skončili vo väzení, boli prenasledovaní alebo zaplatili tú najvyššiu cenu. Veď čo tam po faktoch a nejakej pravde, teraz sme tu my a my môžeme. Komunisti sú podobne ako fašisti už raz takí, rovnako ako sa im nehodili dejinné súvislosti o aristokracii a osvietenstve tak sa im nehodili ani rôzne skutočnosti spojené so Slovenským národným povstaním. Vytvorila sa tu ideologická báza, že Slovensko oslobodili Rusi, pretože tak to onoho času vyhovovalo pánom Kremľa a preto im maličký slovanský národ pod Tatrami musí byť na večné veky zaviazaný. Ja osobne nemám nič proti bežným Rusom, sú to ľudia ako všade inde na svete, sú aj dobrí aj zlí. A nespochybňujem ani fakt, že v 2. svetovej vojne mal Sovietsky zväz najviac obetí, už koľko z toho bolo Rusov je na inú debatu.
Nedávno sme si pripomínali inú významnú súvislosť, ktorá bola pre Slovensko smutná a tou je vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Viete, ktorý štát a člen Varšavskej zmluvy sa nezapojil do operácie Dunaj a neposlal svojich vojakov na naše územie v roku 1968? Bolo to Rumunsko. A premostím to s vyššie spomenutými obeťami pri oslobodzovaní nášho územia po roku 1944. Rumunské ozbrojené sily operujúce v našej vlasti tvorili celkom 17 divízií a takmer 250 000 mužov. Z toho vyplýva, že aj najviac padlých vojakov oslobodzovacej armády na našom území bolo z Rumunska. Čiže to je druhýkrát za čo by sme mali Rumunom byť vďační. Samozrejme každý život má nevyčísliteľnú hodnotu a nijak nedávam na vedľajšiu koľaj obete Bielorusov, Ukrajincov, Rusov, vojakov zakaukazských republík a iných. O povstaní som toho už za svoj život videl aj čítal mnoho. Ale nikde a nikdy som nezachytil toto premostenie a poďakovanie Rumunsku a jeho občanom, s ktorým sme v novodobých dejinách v úzkom partnerstve čo sa týka členstva v EÚ či NATO za to, že sa ku nám ako Slovákom opakovane historicky zachovali správne. Za seba určite poviem Ďakujem.
Myslím, že z Rumunska, ktoré si tiež prešlo náročnými dejinami si vieme mnohé zobrať za príklad. Rumunsko je podľa ekonomických parametrov po Poľsku druhou najväčšou ekonomikou východnej Európy. Zatiaľ čo sa Poľsko za bývalej vlády sporilo s Bruselom o to či sa správajú ako právny štát, za ten čas Rumuni investovali a rástli. Rumuni pochopili, že korupcia je rakovina spoločnosti a pod tlakom občianskej spoločnosti došlo k čistkám na najvyšších mocenských poschodiach štátu. Všimli si to aj v západnej Európe čoho výsledkom bolo, že prvou európskou hlavnou prokurátorkou sa stala Laura Codruța Kövesi.
Pred tridsiatimi rokmi, keď som cestoval s rodičmi na dovolenku do Grécka utkvelo mi v pamäti ako sme stáli na rumunských hraniciach a slovenskí cestujúci, ktorí fajčili pri autobuse si robili posmech z Rumunov. Vtedy ako desaťročný som týmto rečiam celkom nerozumel ale bral som to tak, že dospelí si robia asi oprávnene posmech zo zaostalého Rumunska. Dnes mi mnohí priatelia, ktorí jazdia na motorkách po svete povedia, že cestovať po Rumunsku na motorke je pôžitok. Mnohí hovoria ako sú Rumuni pred nami.
Kde sme spravili chybu? Možno sme boli natoľko pyšní, že sme si robili srandu z tých, ktorí sa k nám ako k národu historicky zachovali priateľsky a pritom sme sa potkli o vlastné zablatené topánky. Nie nadarmo sa hovorí, pýcha predchádza pád. Asi aj preto sme sa ako niekdajší tatranský tiger ocitli v pozícii zle vypreparovaného kocúra zapadnutého prachom kdesi na povale.
Myslím, že ako národ by sme sa mali spamätať, menej riešiť malichernosti, žabomyšie vojny, viac sa vzdelávať z kníh nie sociálnych sietí, voliť s rozumom a nenaskakovať na lacný populizmus a hlavne sa nebáť a nekradnúť. Pretože ak tak neurobíme asi posledná inštancia bude, že začneme s vysťahovaním.
