Vyrastal som na dedine. Každé ráno ma zobúdzalo trilkovanie spevavého vtáctva. Keď som ako chlapča z času na čas hnal dedinské kravy na pašu, ovzduším sa šíril zápach čerstvého hnoja. Dievčatá sa mi vtedy vôbec nepáčili, väcšinou boli vyššie ako ja a za bozk od kamarátky zo škôlky som sa hanbil. Keď som videl dedinčanov ako každý deň makajú na poli povedal som si, že taký život je teda riadne nafigu a ja tak určite neskončím.
Mohol by som písať o Jozefovi T. Ale je mi to treba? Živo si viem predstaviť tie vášne ak by som ho odsúdil, že to bol iba hnusný kiler slovenských židov. A rovnako by to dopadlo ak by som napísal, že to bol záchranca slovenského národa, pretože slováci sa mali v období vojny v porovnaní s ostatnými národmi úplne perfektne. Táto téma sa fakt neoplatí otvárať. Slováci sa už len pri vyslovení jeho mena tak silne polarizujú v názoroch, že by som mohol napísať čokoľvek a aj tak by som len dostal zdrba. O Jožkovi teda radšej písať nebudem. Nech odpočíva v pokoji.
Už je to zase tu! Stovky zamilovaných párikov uniformne sa držiacich za ruky vo svetlách večerného mesta, ruže, všadeprítomné srdcia, sms-ky plné pochybnej umeleckej hodnoty a priblblé témy v rádiách. Už je tu zase ten najdepresívnejší deň roka. Deň Svätého Valentína.
