V tejto úvahe nevyjadrujem svoje preferencie, ani skúsenosti, ani túžby....môj osobný názor na túto tématiku je všeobecne irelevantný, ide čisto len o filozofickú otázku , ktorú si z času na čas už asi 20 rokov z nejakých dôvodov kladiem ( pod vplyvom situácií, udalostí, ľudí,...) a rozmýšľam nad tým.. nechcem propagovať polygamiu, ani obhajovať úlety.. avšak hľadám cestu k pochopeniu a akceptácie iných modelov vzťahov.. nevynímajúc homosexuálne, bisexuálne,..
Náš spoločenský rámec je štrukturovaný na monogamiu a všetko iné je brané ako odchýlka, ale to neznamená, že je to preto nesprávne...
Ako ľudia sme rôzni, tak máme aj rôzne zásady a potreby a kapacitu na vytváranie vzťahov.. niektorí chceme byť sami, niektorým stačí jeden, iní potrebujú viac partnerov naraz,...preto je ťažké hodiť všetkých do jedného univerzálneho vreca a stanoviť jednotné pravidlá.
Polyamoria znamená milovať viac ako len jednu konkrétnu osobu.. z toho vyplýva, vzdať sa potreby pre vlastníctvo, majetníctvo... všetci, čo si podmieńujú výlučnosť vzťahu s jedným človekom, majú očakávania typu „ musí ľúbiť výhradne mńa... ak neľúbi len mńa, nie je odovzdaný, klame, podvádza, nie je úprimný“. Avšak každého človeka prirodzene nenapĺńa koexistencia a interakcia vo všetkých aspektoch výlučne s jedným človekom ... všetci máme „zelenú“ pre naplnenie spektra svojich potrieb a túžob..
I priateľov máme viac a to neznamená, že ich máme rozdielne radi i keď ich rozdielne vnímame a vedieme s nimi rozhovory na rôznej intelektovej úrovni , alebo s nimi trávime čas pri rôznych aktivitách.. Viac ľudí v živote pomáha rozvíjať osobnostný potenciál človeka...tak, ako napr. v indiánskych kmeńoch, kde nevychováva dieťa len jeho mamka či otec, ale každý člen komunity je zástupným rodičom .. Všeobecne je to skvelé byť akceptovaný a milovaný viacerými ľuďmi...
... ľúbime predsa také množstvo ľudí v našich životoch a – rodičov (2) mamka a tato, súrodencov (viacerí), príbuzných( dedko, babka, tety, strýkovia, bratranci...), svoje deti ( máme ich viac ), kamaráti, kolegovia,...vytvárame vzťahy, rozchádzame sa, vznikajú nové..
Je to snáď tak, že ak ľúbime viac mamku, o to menej musíme ľúbiť tata? Ak máme radi sestru nemôžeme rovnako mať radi aj brata ? ak máme radi syna nemôžeme mať rovnako radi svoje ďalšie napr. 2 deti ? každý je iný .. tato, mama, babka, dedo, brat sestra, dcéra, syn, ...1. partner, neskorší partner,...kamarát jeden, druhý, tretí,... každý je niečím iným osobitý špecifický prečo ho máme radi, prečo má ten vzťah pre nás cenu.. delíme sa o diferencovanú lásku s každým, to neznamená , že niekoho zahŕňame menej.. len inak a jediné, čo by bolo na tom neetické je akurát rebríček významnosti ktorý by sme z týchto vzťahov chceli urobiť...
..láska sa prejavuje v spojeniach... a ak sa majú ľudia radi, na ich počte nezáleží...
Polyamoria , či etická nemonogamia ...má viac podôb, ktoré v rôznej miere rôznym ľu´dom vyhovujú, no nie je to o sexuálnej láske, ale ide lásku emocinálnu, duševnú, mentálnu, priateľkú , fyzickú,..medzi všetkými zainteresovanými rovnocenne navzájom... je to vzťah vo svojej rovine rovnako etický a zodpovedný ako vžitá monogamia a postupne akceptovaná homosexualita,...každý si zachováva svoju identitu, dôstojnosť, vzájomné viacrozmerné priateľstvo, dôveru a blízkosť bez žiarlivosti...vzťah môže byť otvorenejší , chápavejší, zároveń citlivejší a viac vzrušujúci vďaka svojej variabilite, zástupnosti a spolupatričnosti viacerých medzi sebou navzájom. Je o tolerancii a rešpektovaní slobody, nie o majetníctve.
Ľudia sa domnievajú, že láska je vymedzená, ohraničená len na pár ľudí v ich živote a z toho si odvodzujú, že ak budeme, či chceme ľúbiť niekoho ďalšieho, tak zákonite musíme ubrať ..ukrátiť z lásky čo sme mali k nemu. Láska predsa nie je niečo, čoho máme menej ak sa o ńu podelíme s viacerými. V skutočnosti, ak sa o ňu vieme podeliť, viac jej aj spätne dostávame a zas ju vieme dávať ďalej... teda sa násobí .. je nekonečná..
Bola som vydatá.. milovala som môjho manžela absolútne, bezvýhradne..... Mala som dlhoročného partnera... milovala som ho absolútne, bezvýhradne..
.... môžem dať každú tú lásku na nejakú váhu či meradlo a stanoviť jej váhu, hodnotu ? ... v akej mierke? Nuž neporovnateľnej.. každý bol iný ako človek, každý ten vzťah bol iný svojou podstatou, charakterom, prejavom....
Je to ako porovnať rovnakú váhu veľkého objemu peria a malého objemu železa... v perinách z peria sa mi skvele spí a zo železa je spústu vecí každodenného použitia... ako vyvážiť ich dôležitosť ? možno .. subjektívnym rebríčkom potrieb, ktorý však nemá žiadny iný iba ako ilustračný význam , lebo dostupné sú rovnako veci z peria i zo železa a budem ich stále obe používať podľa aktuálnych potrieb..
Tak ani lásku nemožno vyhodnocovať.. nevyberáme si preferencie..
Kladiem si dve otázky- je monogamia normálna, prirodzená ? - je polyamoria normálna, prirodzená ? Kto má však tú vedomosť, že vie zadefinovať normálnosť a prirodzenosť človeka a jeho vzťahov ....
.. sme určení úrovńou nášho vedomia.. tým ako vnímame svet, ľudstvo, ... morálkou, poznaním daným kultúrou, spoločnosťou, dobou,...
V niektorých kultúrach a nie je ich málo, je bežné, že jeden muž má viac žien a v indiánskych kmeńoch má jedna žena viac mužov,...
Ak by bola monogamia to najsprávnejšie k čomu spoločnosť vývojom a históriou dospela, bola by tak absolutistická , že by neboli nevery, rozvody, zmeny partnerov,...
Výhradná láska k jednému človeku môže byť tak obmedzujúca, že môže viesť k depresii, lebo nenapľńa všetky potreby... láska k viacerým ľuďom môže viesť k depresii ak nie je vyvážená...
Ako môžu byť ľudia žijúci vo viacčlenných partnerských vzťahoch považovaní za povrchnejších , keď sú tolerantnejší v porovnaní s tými, čo žijú s jedným partnerom a chovajú sa majetnícky ?
Mnoho monogamných vzťahov sa rozpadá, lebo majú nerealistické očakávania od ich partnera a nerešpektujú schopnosti a „limity“ druhých... Polyamoria je tá forma, ak partner nespľńa predstavy a potreby naplnenia, neznamená, že ho musíme vymeniť, len si tie potreby doplníme s niekým ďalším, kto je ľúbi aj tomu tretiemu.. Všetkým sa nám stáva, že počas spolužitia s partnerom nás môže priťahovať aj niekto ďalší, len žijeme vo voľbe výlučnosti vo vzťahu napasovanom do spoločenskej šablóny a nenechávame ho voľne sa vyvíjať...
Avšak len budúcnosť zodpovie otázku či polyamoria je úchylka, alebo záchvat liberalizmu niektorých jedincov, ich samopaš, duševné vyprahnutie, alebo sú nezrelí a nevedia čo chcú, či zdegenerovanie a rozklad tradičných hodnôt, dekadencia cnostných citov, ospravedlnenie, či legalizovanie nevery, porucha osobnosti,...
Kladiem si ešte otázku, či polymoria naruší autenticitu daného vzťahu medzi jednotlivo zainteresovanýmii ľuďmi ..
...odpovedám si na ńu paralelou..sme 3 kamarátky, s ktorými sa stretávame a každú mám rada, ale nežiarlim, ak sa oni stretnú samé bezo mńa, lebo ja v tom čase nemôžem, či sa mi práve nechce, prípadne trávim čas inak plnohodnotne s deťmi, inými ľuďmi, športom...
.. teda môže existovať harmonický vybalancovaný vzťah medzi viacerými ľuďmi , ktorí sú natoľko otvorení, vyrovnaní, tolerantní a sebestační.
Z toho mi vyplýva, že sme schopní „všelásky“, len sme determinovaní našou dobou a jej spoločenským modelom rodiny a normatívom vzťahov , ktorá je všeobecne určená a akceptovaná ..
Možno to, čo je teraz nekonvenčné, nepochopené až poburujúce, bude v horizonte X rokov bežná realita.
V danom kontexte ak vychádzam z toho, že morálka je v tomto prípade relatívna, ma napadá myšlienka :
„ Ľúbiť a nestarať sa o to, či je to správne... Ľúbiť a umrieť v krajine, ktorá sa na teba podobá...“ druhá časť je z básne od Charlesa Baudelaira: L´ínvitation au voyage – Pozvánka na výlet : „...Aimer á loisir, Aimer et mourir Au pays qui te ressemble... „
Zopakujem, že v tejto úvahe som sa snažila hľadať odpovede na moje otázky a nevyjadrila som ňou svoje preferencie, ani skúsenosti, ani túžby....moje životné smerovanie, hodnoty a môj osobný názor na túto tématiku je všeobecne irelevantný ( t.j. môžem sa stotožńovať s monogamiou a zaznávať PA).
... naša voľba by mala reflektovať naše nádeje a túžby, nie naše obmedzenia a strach. Dovoľme si byť otvorenými bytosťami aby naša duša počula v dave všetkých zvukov práve ten hlas ktorý dá zmysel jej životu, ktorého slovám rozumie tak jasne a zreteľne a ktorý ju urobí komplexnou a ultimátne šťastnou...
