Veľkomestá ako Los Angeles, San Francisco alebo Phoenix, zábavné parky amalé chutnučké mestečká, v ktorých si život môžu dovoliť iba skutočnípracháči....to všetko vytvorili ľudia. Postavili úžasné domy,najznámejšie svetové kolotoče...oni to naplánovali a dali tomu meno .Ale Grand Canyon je o úplne niečom inom. Je to naúžasnejšie miesto, naakom som asi zatiaľ bola. "Až tu si človek uvedomí svoju malosť" (citujem kamarátku). Je to proste nádhera.
Ako sme tak kráčali popri okraji po malom chodníčku a obchádzali veľa ľudí, všímali sme si všetko možné a komentovali sme to samozrejme po slovensky. Veď kto by nám už len tak mohol rozumieť. Aká je šanca, že v Arizone budú nejakí slováci alebo češi? A keby aj nejakí v Arizone boli, určite nebudú práve dnes v Grand Canyone...takto uvažovala kamoška.
Prechádzali sme okolo dvoch starších pánov, ktorí si len tak mimovoľne odbočili z chodníka. V domnení, že nám nerozumejú sme ich po slovensky napomenuli, že veď to sa v národnom parku nerobí. A ako naschvál, práve v Arizone a práve v ten deň boli v Grand Canyone dvaja češi...presne tí dvaja ujovia, ktorých sme napomenuli. Keď sme začuli, že rozprávajú po česky, zmizli sme okamžite.
Keby sme im predtým nepovedali to, čo sme povedali, určite by sme sa s nimi dali do reči...ale takto sme si to dokonale pokašlali...
Nevypláca sa otvárať si ústa na hocikoho....aj keď ste v Amerike...
S poslednými lúčmi sme išli aj na posledný view point a tam bola asi 10 členná skupina mladých, ktorí sa pravdepodobne práve vyškriabali von s kaňonu. Vtedy som pocítila tú túžbu, byť tam dolu s nimi, kempovať a proste vliecť sa kaňonom a teraz mať užasný pocit dobre vykonanej práce a pozerať sa na tú nádheru opäť zvrchu. Tu sa zrodil ďalší sen...musím sa vrátiť do Grand Canyonu.
