Už Vám ho môžem povedať, pretože sa splnil. Môj sen bol o stopovaní. Stála som pri veľkej šesťprúdovke. Bola som na brigáde a počítala autá. Áut chodili stovky až tisíce. Raz to bola Škodovka, potom Opel, Mercedes i BMW. Keď okolo mňa prešlo desiate BMW, povedala som si, že by som sa rada na ňom previezla. Bez váhania som odhodila sčítaciu tabuľku na zem a vystrčila palec kolmo nahor. Zhlboka som sa nadýchla a s obavami ale aj veľkým nadšením som sa usmiala na prvých vodičov. Po chvíľke zastali prvé autá, ale tie som poslala preč, neboli to BMW. Potom prišlo moje vyvolené, zastalo pri mne a otvorili sa dvere. Ách ááááno, pomyslela som si, pozrela sa dnu a otvorila som ústa na kožené sedačky. Pozrela som na vodiča, ale bola tma a ja som sa zobudila.
Takto to predsa nemôže skončiť!!!, vykríkla som nahlas zo sna. Po mojom prvom stopárskom sne som už nezaspala. V to ráno som zavolala mojej kamarátke s tým, že chcem spraviť niečo uletené. Bola som iba šestnásťročné sopľavé decko s množstvom nezmyslov a predstáv v hlave a moja kamarátka mi bola dosť podobná. Po škole sme sa postavili na krajnicu cesty. Nebola to síce šesťprúdovka, ale iba cesta tretej triedy. Áút chodilo menej, BMWčka skoro žiadne, ale treba niekde začať. Dve dlhonohé, dlhovlasé, okaté babizne vystrčili palec a čakali. Pre okoloidúceho tureckého kamionistu pekné sústo. Šliapol na brzdu a mali sme prvý odvoz. Počas cesty sme sa naučili pár tureckých slov, hlavne nadávok. Videli svet z kabíny kamiónu a rútili sa závratnou rýchlosťou ako z čias škody 120. Bolo to pre nás jednoducho vzrušujúce. Aj keď bol prvý stop od jazdy v BMW trošičku rozdielny, nezanevreli sme na stop, ale skúšali ďalej.
Náš druhý pokus dopadol oveľa lepšie. Dosiahli sme rýchlosť traktoru. A to doslovne. Zastavil nám milý traktorista, čo za sebou ťahal kopu hnoja. Mali sme prírodný osviežovač vzduchu, ktorý sme po príchode na miesto radi vymenili za vôňu spálených pneumatík, ktorými naši susedia radi cez zimu kúrili. To boli tie roky deväťdesiate. Od tých čias sa veľa vecí zmenilo, dúfam.
My sme tiež vyrástli a dospeli. Traktoristov už nestopujeme. BMWčko nám za ten čas ani raz nezastalo. Zo sklamania, že to zatiaľ nevyšlo, sme si dali na chvíľku pauzu.
Po výške sa mi môj sen prisnil zas, tento krát s Audinou. Ja som si opäť našla spriaznenú dušu, ktorú som dokázala po dĺĺĺĺĺĺhom prehovorání nahovoriť na stop. Povedali sme si, že vyskúšame low-cost výlet. Naše prvotné predpoklady boli nasledovné:
Destinácia: k moru
Doprava: stop
Ubytovanie: kemping kde sa dá
Stravovanie: potraviny tipu Lidl
Východzia zastávka: Bratislava, výpadovka na Berg pri tábore utečencov
Očakávania: stretnúť milých a priateľských ľudí a zadarmo sa odviesť k moru aspoň raz v živote
Podmienkou na to, aby som sa mohla takto vydať na cesty bola dokonalá príprava. Dostala som neplatené voľno od mojej super Zamestnávateľky, ktorú týmto článkom pozdravujem.
Bolo treba zohnať dobrý spacák, ktorý by ma pri nosení svojou váhou nevrátil na zem, spacák, ktorý veľa nezaberie a neodmrzne mi v ňom ritka v noci.
S batohmi na pleciach a fľaškou v ruke sme sa vydali z Petržalky k hraničnému priechodu pešky. Kým sme tam došli, fľaša bola prázdna, tak sme museli čosi do zásoby dokúpiť. Piť sa predsa musí. Vystreli sme ruku a náš palec bol rovnobežne s naším telom pod istým nezmeraným uhlom. Vodiči na nás pozerali ako keby pri ceste stál nejaký obľúbený politik a rozmýšľali, či ho ignorovať alebo radšej nabrať. Našli sa aj takí, čo sa na nás milo usmiali, čo nás ešte viac nabudilo, tak sme sa ešte na to napili. Slnko pálilo a veľa sa vypotilo. Už sme rozmýšľali, či nám nechcú zastať kvôli našim stredne veľkým batohom alebo kvôli utečencom, ale povedali sme si, že počkáme ešte 5 minút, 29 sekúnd a pôjdeme na iné miesto. V tom sa to stalo. Zastalo nám autíčko s milou tetou vnútri. Povedala nám, že ide do “Velsu”, my sme sa na seba pozreli a očami sme sa spýtali - “Ideme do Británie?” A potom dodala, že je to Wels pri Linzi. Nasadli sme a išlo sa. Pani nám porozprávala o celej histórii pomaly každej dediny, popri ktorej sme išli od čias dinosaurov až po súčasné vykopávky v politickej scéne Rakúska.
Teta nás vyhodila z auta ešte pred Linzom na odpočívadle, kde sme strávili pár stoviek minút kým nám nezastavila psia kaderníčka smerujúca do Grazu. Boli sme jej prví stopári, ktorých kedy vzala (možno aj poslední). Celkom sme sa s ňou aj po nemecky porozprávali, ale po chvíľke sa odmlčala a venovala sa už len jazde a cigaretke. Slečna nás vyložila 30 kilometrov od Grazu na čerpačke. Keďže bol už večer rozhliadli sme sa po mieste na spanie. Môj parťák nechcel spať s vlkmi a ja zase s medveďmi v lese, tak sme išli do najbližšej dedinky. Spýtali sme sa malého chlapca, či tam nie je kemp a naozaj bol. Síce nám v noci erdžali kone za hlavou a za kemp sme si zaplatili 15 éčok, ale sprcha nám dobre padla.
Žlbnkotajúci potôčik z druhej strany kempu a čerstvý vzduch v horách nás doviedli do rozprávky a pripravili na ďalšie dobrodružstvá nasledujúcich dní.
Zišlo sa nám to veru.
