O zhruba desať rokov neskôr, keď som už bol druhák na gympli mi povedala kamarátka, že by som mal spievať. Ja som jej povedal, že je sprostá.
Zobrala ma následne ku tete čo učila spievať deti. Chcela aby sme zaspievali spolu kohútika jarabého. Prerušila ma v polovici a zobrala ma za pani Hildou čo mala triedu v dlhej chodbe.
Pani Hilda bola tvrdá a prísna elegantná dáma no zobrala ma medzi svojich študentov a učila ma spievať. Cítil som sa trápne a staro medzi mladými školákmi no ona mi vždy vravela aby som sa vykašľal na ostatných a robil veci pre seba.
Každá hodina začínala rovnako, prišiel som do prázdnej miestnosti kde sedela Hilda za klavírom a po hodine som odchádzal a nechal ju tam samú hrať si. Bola komplikovaná povaha, kritizovala všetko a všetkých a jej nesmierny negativizmus mi vždy zhoršoval náladu, preto sme radšej stále spievali. Vtedy bola úžasná a fascinujúca.
Keď bolo vonku teplo, nasratá sa ovievala Staromestským kuriérom a keď zase zima, preklínala všetky oblaky čo si dovolili letieť nad jej dňom. Pri veľkých protestoch pedagógov za zvýšenie platov bola prvá v radoch s transparentom a potom po mesiaci nahnevane lamentovala ako sa nič nezmenilo.
Raz som ostal u pani Hildy dlhšie. Odpadla jej hodina po mojej a tak sme sa chvíľu rozprávali. Dovtedy zatrpknutá a uzavretá Hilda sa mi otvorila a povedala mi o svojom zranení s koňom, pri ktorom musela ako zaslúžená umelkyňa vtedajšieho Československa nadobro prestať koncertovať po republike.
Neskôr som sa dozvedel aj o jej manželovi ktorý ju nechal s dvoma nepodarenými synmi a utiekol bohvie kam. Možno mal prečo utekať. Jeden syn skončil v base, druhý ochrnutý po páde z motorky. A Hilda zostala sama.
Dopovedala mi to a dodala len „ale to mám bujarí život, čo?“ zasmiala sa.
Keď som bol s pani Hildou na malom okresnom koncerte na záhorí, posielala všetkých porotcov a umelcov do riti lebo mi udelili až tretie miesto. Ja som povedal, že sa nič nedeje a ona že mám byť ticho „kvôli tretiemu miestu som ťa neučila“ umlčala ma.
Po súťaži som ju bol odviezť naspäť na školu kde som ju nechal v triede a rozlúčil sa. Vonku už bola tma a Hilda začala znovu hrať na svojom starom, triednom piane. Šiel som zatvoriť dvere no nechal som ich pootvorené a jedným okom som nazeral dnu bez toho aby o tom tušila. Jej dlhé prsty klepkali elegantne na chrbáty slonovinových kláves ako súčasť jedného veľkého mechanizmu. Skoro ako by bola len perfektnou súčiastkou bez ktorej by klavír nikdy nevydal jedinú notu.
Po krátkej chvíli začala spievať a ja som prvý krát počul Mgr. Art Hildu spievať árie aké kedysi počúvali len tí, čo si zakúpili drahý lístok do divadla či opery.
S vedomým, že je sama si prenádherne hrala a spievala a ja som stál za dverami so stŕpnutými nohami a pootvorenou sánkou.
Neviem nad čím vtedy premýšľala ale viem, že v tom momente nepociťovala žiaden hnev ani smútok z nešťastného životného nádelu. Hrala tam sama vo svojej malej triede kde mi menila život a ja som sa cítil vďačný za tak silný moment.
Hilda si určite myslela, že rovnako ako po iné dni, si hrá sama pre seba a časy jej dávnych koncertov sú už dlhú dobu preč. No ja som tie dvere nezabuchol. Postavil som sa potichu za ne a doprial som Vám publikum aké ste už dlho nemali. Sledoval som Vás a cítil hudbu a dokonalosť v jednom. Doprial som Vám nemý aplaus a uznanie. Potom som si šiel sadnúť do auta a v ňom som sedel ešte veľmi dlho. Nehrali ste zbytočne. Koncert zožal obrovský úspech.
