Mám to šťastie, že môžem byť študentom jednej z najlepších škôl nielen v Žilinskom kraji, ale aj na celom Slovensku. Naša škola sa každoročne umiestňuje na popredných miestach v najrôznejších testovaniach, žiaci z našej školy pravidelne vyhrávajú súťaže na regionálnej, štátnej, ba aj medzištátnej úrovni.
Napriek tomu je zrejmé, že poväčšine svoju školu nemajú radi. Prečo?
Skúsme si povedať, čo znamenala škola v minulosti, a čo znamená teraz. Neskôr zistíme, že práve v tomto tkvie najväčší problém a dôvod nespokojnosti.
Povinná školská dochádzka a inštitút školy, ako ho poznáme dnes, de facto vytvorila Mária Terézia v roku 1774. Aké boli dôvody? Rakúsko-Uhorsko bolo v ťažkej situácií a bolo potrebné vytvoriť vrstvu úradníkov, ktorí by spravovali štát. Bolo treba vytvoriť dôstojníkov v armáde. Bolo potrebné posilniť poľnohospodárstvo, lebo v tých časoch rakúsko-uhorská monarchia výrazne zaostávala za zvyškom Európy. (Toto treba pripísať kompletne pánovi Burjanovi, kým som si to nevypočul v Lampe od neho, tak som sa na to takto vôbec nepozeral, dáva mi to však zmysel.)
Dnes máme pocit, že škola produkuje viac, ako pisateľov, dôstojníkov a farmárov. Je to však naozaj tak? Ak sa dnes spýtame štátnych úradníkov, o čom má byť škola, zrejme by sme dostali odpoveď: „Má mnoho úloh, najmä má však pripraviť študentov do praxe." Že sa školstvo najbližšie roky bude uberať týmto smerom, dávajú tušiť aj vyjadrenia terajšieho ministra školstva, pána Čaploviča, o plánovaných krokoch - zvyšovanie prírodovedných predmetov, povinná maturita z matematiky, obmedzovanie gymnázií... Má byť toto naozaj prioritou školy?
Nie som vyštudovaný odborník na túto tému, pozrime sa preto, čo hovorí (opäť) Vlado Burian: „Náš problém je ten, že tento model - model z čias Márie Terézie - sa v podstate zachoval dodnes. Nedostatočne si uvedomujeme, že tento model školy nikdy nerozvíjal charakter človeka, kritické myslenie a kladieme na túto školu úplne iné nároky. Treba si uvedomiť, že celý charakter škôl treba prebudovať."
Veni, vidi. Presne takto to cítia ľudia (určite nielen) na mojej škole. Podľa môjho názoru je presne toto najväčší problém. V osemnástom storočí bolo potrebné vedieť správne sa starať o pôdu. Dnes čakáme od školy viac - čakáme, že škola pripraví dieťa na reálny život, ale to obnáša nielen vedomosti, ale aj - a možno najmä - rozvíjať dušu človeka, rozvíjať jeho charakter. Žijeme v dobe neobmedzených možností - často však ľuďom chýba schopnosť rozhodnúť sa pre tú najlepšiu. Žijeme v dobe, keď sa stretávame s veľkým množstvom ľudí - často však ľuďom chýba schopnosť naviazať pevné a hlboké vzťahy. Žijeme v dobe, kde je bežné, že dieťa vyrastá s jedným rodičom, a ten trávi celé dni v práci - žiak strávi viac času s učiteľmi. Tí musia byť preňho mentorom, človekom, ktorý si s nimi vytvorí vzťah a bude im rozumieť. Na toto má slúžiť škola. Deti zúfalo potrebujú vzory. Ak ich nebudú mať, vytvoria si falošné.
Riaditeľka 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici v Bratislave, Mária Smreková, ilustruje daný problém takto: „Predstavte si, že sedíte u lekára v čakárni. Z ordinácie vyjde sestrička a zavolá si ďalších 25 ľudí. Tí idú naraz dovnútra a lekár sa im určitý čas všetkým venuje. Táto predstava nám príde absurdná. Pýtam sa, prečo nám to nepríde absurdné v školách?"
Jasné, že je blbosť, aby mal každý žiak svojho súkromného učiteľa. Ide však o niečo iné. Žiaci potrebujú mať pocit, že sa im niekto venuje. Že na nich v škole niekomu záleží, a je jedno, či je to prvák na základnej, alebo maturant, alebo doktorand na vysokej škole, tento pocit tu ostáva. V dnešnej dobe školskej inšpekcie, nikdy nekončiacich triednych výkazov, poučení o BOZP a platoch nižších, ako je priemerná mzda, však učiteľ nemá a ani nemôže mať dostatok fyzických a psychických síl na vytváranie skvelých podmienok pre svojich žiakov.
Napriek tomu je v súčasnosti na slovenských školách veľa učiteľov, ktorí to robia. Robia to však napriek systému, nie vďaka nemu. Prečo sa projektom, ktoré sa zadávajú na hodinách ako súčasť vyučovania, neprikladá dôležitosť? Ako môžu žiaci tvorbu týchto prezentácií brať seriózne, keď vidia, že spolužiakom stačí skopírovať wikipédiu a dostanú jednotku? Prečo takmer nepoznáme pojem zážitkové vyučovanie? Prečo takmer neexistuje, že sa trieda rozdelí na niekoľko skupiniek, ktoré budú diskutovať nejaký problém? Prečo, dopekla, prvá veľká, seriózna práca, ktorú musím napísať, je bakalárka (a aj na to ževraj už existujú firmy, ktoré to urobia za mňa. Retardovaný svet.)
Chceme, aby mali žiaci školu radi? Prestaňme slepo visieť na tradíciách a prispôsobme sa požiadavkám doby. Odbremeňme učiteľov od zbytočnej práce. Výsledky SWOT analýz na mojej škole niekoľkokrát po sebe ukázali, že žiaci majú svoju školu najradšej v prvom ročníku, kde sú nadšení z nového prostredia, a v poslednom ročníku, kde si uvedomujú, že škola im dala veľa a je im ľúto, že z nej odchádzajú. Tento jav naznačuje, že žiaci by veľmi chceli mať školu radi, ráno vstávať so skvelým pocitom, že strávia polovicu dňa vo výbornom prostredí. Prečo im v tom bránime?
Chcel by som záverom navrhnúť 12 veľmi konkrétnych riešení súčasnej, naoko bezvýchodiskovej situácie. Časom pribudne podrobná analýza každého z nich. Nie sú to riešenia ideálne, niektoré sú možno úplne hlúpe, ale je to NIEČO! Kiežby aspoň takéto NIEČO mali ľudia, ktorí o mne a mojich spolužiakoch rozhodujú.
Navrhujem:
Zrušiť školskú inšpekciu.
Zrušiť terajší systém odmeňovania učiteľov.
Odbremeniť učiteľov od byrokracie.
Minimálne o100% zvýšiť počet delených hodín.
Minimálne o100% zvýšiť počet dvojhodinových blokov.
Zaviesť väčšiu autonómiu škôl - zveriť výber minimálne 50% zcelkovej preberanej látky do právomoci riaditeľov.
Zaviesť voliteľné predmety od prvého ročníka strednej školy.
Zaviesť 75%voliteľných predmetov v treťom a 100% voliteľných predmetov vo štvrtom ročníku strednej školy.
Motivovať predovšetkým triednych učiteľov k vytváraniu komunitných vzťahov v rámci tried a ročníkov.
Podporovať školské akcie medziročníkového charakteru a iné projekty, ktorých výsledkom bude väčšie stotožňovanie sa žiakov s ich školou.
Zaviesť do každého predmetu povinnosť písať eseje - priebežné, aj ročníkové práce.
Žiakov viac podporovať v tvorbe projektov, zároveň klásť dôraz na kvalitný výskum a uvádzanie reálnych zdrojov, zaviesť systém na kontrolu originality.
Stav školstva na Slovensku je akútny. List učiteliek z Dobšinej je len dôsledkom toho, že sa tento problém 20 rokov v podstate neriešil. To, že chýbajú učebnice, že zateká strecha, že sa nekúri, to sú len druhoradé problémy. Hlavný problém je, že škola tak, ako momentálne existuje, nie je schopná plniť požiadavky modernej doby. Minister školstva ide cestou prehlbovania tohto marazmu, štátni úradníci absolútne netušia, aká je realita, politici tento problém zatiaľ riešia len naoko a kreatívni učitelia sú na pokraji psychického zrútenia. Želal by som si, aby aj tento príspevok pomohol k diskusii, čo s tým ideme robiť?! Lebo ak majú moje deti vyrastať v takomto bahne, tak ďakujem pekne.
