Jednoducho dostal som sa späť dole na úroveň ľudí, ktorí iba hovoria a hovoria a skutek utek – tak trochu mi to trochu pripomína občanmi zvolených zástupcov nášho zákonodárneho orgánu. Jediné rozdiely vidím len v tom, že ja za to platení nie som a na rozdiel od nich ja si uvedomujem fakt, že si s prepáčením „seriem do huby“.
Je tu možnosť vyhovoriť sa, že som spontánny a aktuálne sa mi spontánne nič nechce, alebo sklopiť hlavu a priznať vlastné zlyhanie. Čo si vyberiem asi nie je ťažké uhádnuť. Uznať si vlastnú chybu je dosť ťažké, ale ešte ťažšie je skúsiť tú chybu odstrániť. Dostať sa zo zvyku, z tradície, z pohodlia....a v kútiku duše tajne dúfam, že keď o tom napíšem tak sa mi to podarí.
Tuším, že moje základné dva problémy sú lenivosť – ležérny prístup k zodpovednosti a vytrvalosť. Rozhodne som nikdy nepatril k maratóncom, uprednostňujem krátke „šprinty“. Jednoducho neviem akosi vydržať pri niečom dlhšie resp. trvalejšie. Tak aby som niečo robil, niečo také čo ma neprestane baviť. Možno je to chyba nesprávneho výberu a možno je chyba v zariadení t.j. priamo vo mne.
Na jednej strane som týpek, ktorý rád plánuje – aj keď nie vždy presne a efektívne. Rád vie keď je všetko jasné a približne presné. Zvykol som mať veľa plánov a kedysi som ich mal aj zapísané a rozdelené v zmysle platnej metodiky na krátko,stredno a dlhodobé. No ani pritom som dlho nevydržal. Evidencie sa vytratila a nahradili ju moderné viacfarebné „lepky“ (v kanceláriach veľmi oblúbené) - na mojom pracovnom stole, v taške, v izbe, po vreckách všade ich mám niekoľko....a na nich nespočetné množstvo odkazov, poznámok či zápisov. No veľa z nich mi už po čase nedáva zmysel....alebo ich objavím až príliš neskoro a tým sa tá moja guľka zväčšuje a oťažieva.
Ďalším faktorom ktorý na mňa vplýva, je fakt že veľmi ale naozaj veľmi nerád oberám o čas, ktorý mám vymedzený na „leňošenie“. Je to vlastne bezvýznamné ničnerobenie, prevaľovanie sa v posteli, či sledovanie obľúbených seriálov či filmov z môjho archívu. Videl som ich snáď tisíckrát. V duchu si veľmi krátku chvíľu hovorím „nemusím ich pozerať, poznám ich už naspamäť, zoznam úloh je veľký, mohol by som miesto toho spraviť niečo iné, užitočnejšie...“ „Hmmmm....“ nasleduje ďalšie krátke zamyslenie, „nieeee dnes sa mi nechce...., spravím niečo zajtra.....“ a je rozhodnuté – gulička rastie.
Kiežby by som raz mohol zaveršovať niečo v štýle p. Botta – „Oj lenivosti, lenivosti, mával som sa ťa dosti a teraz ťa mám ledva za dve hrsti.....“ Nemôžem si pomôcť, lenivosť sa stala súčasťou môjho života, už niekoľko rokov spolu dobre vychádzame a nebyť tých pár jasných chvíľ kedy mi dojde, ako sa so mnou pohráva, tak si ju vlastne ani neuvedomujem. Naozaj neviem ako sa jej zbaviť. A občas si položím otázku či sa jej vlastne chcem zbaviť. Keď sa to tak vezme tak som si už na ňu pomaly aj zvykol. Ani neviem ako na ňu. Pevná voľa sa v mojom hardisku nenachádza, trénera nepoznám a dokonca ani google neponúka komplexný tréningový plán. Ako je možné, že sa viem „seknúť“ a nepiť či nefajčiť, alebo cvičiť pravidelne a v iných veciach si neviem takto rozkázať????
Tak toto priatelia, toto je tá vec, ktorú zatiaľ neviem nijako ovplyvniť. No určite už viem, že toto nebolo posledné moje zlyhanie. Ale čo by som bez nich robil, môj život by asi vyzeral fádne...však aj teraz mi pomohli späť na moju „blogovú cestu" – 4 článok ide von – splnil som jeden zo záväzkov, moja guľka sa trochu zmenšila, no naďalej ostáva dosť ťažkáááá....
