Dva dni pred odletom som si uvedomila, že na danom mieste nepoznám nikoho, nemám žiadne ubytovanie a nezohnala som si prácu. Samozrejme o ostrove som si pár dôležitých info vygooglila, napríklad koľko má obyvateľov, aký je veľký, či majú v kohútikoch pitnú vodu a čo je ich tradičným jedlom...
Po nespočetnom množstve odoslaných mailov s predmetom: Im looking for a job..som si povedala, že to asi tak má byť, veď práca sa dá nájsť aj na mieste. Zbalila som si všetko potrebno - nepotrebné asi na 2 krát a nasadla na lietadlo. Pri pohľade z okna som si všimla, že pristávame na nie až tak malom ostrove ako som vo svojich snoch predpokladala. Nevadí. S úsmevom som vystúpila (aj keď najradšej by som zostala v lietadle) a čakala na batožinu. Nedočkala som sa.
Stála som sama v príletovej hale a bezmyšlienkovite hľadela na nič. O pár minút na to mi prišiel pomôcť milý pán so slovami: „Sorry, but your suitcase is not here." To je mi novinka. Podal mi pár papierov, ktoré by som mala vyplniť, a poradil mi nech počkám na batožinu 24, alebo 48 hodín doma. Samozrejme ja som sa len pousmiala, žiadne miesto s názvom: „doma" tu nemám, preto som sa s ním dohodla, že sa po batožinu zastavím na letisku.
Druhým bodom „programu" bolo nájsť miesto kde prespím. Miestne parky neboli to pravé orechové (aj keď orechy milujem), preto som si povedala, že najskôr si idem splniť svoj sen. Chcela som sa dotknúť majáku po prvýkrát v živote, a o necelú hodinu sa mi to fakt aj podarilo. Bola som šťastná aj keď úplne stratená. Nakoniec mi pán na informáciách dal tip na lacný hotel, kde som prvú noc prespala.
Na druhý deň (už s batožinou) som sa ráno vybrala hľadať prácu. Prešla som asi polovicu ostrova, rozdala veľké množstvo CV a všade len rovnaká odpoveď: „We´ll see or call you later." Škoda, že sa zas blížila noc a ja som nemala moc času na žiadne „later". Unavená som nakoniec prišla ku jednému malému hotelu, kde som sa ubytovala a dúfala, že zajtra bude lepší deň, pretože moja peňaženka začína zívať prázdnotou.
...a predsa! Ráno sa stal zázrak, lebo pri odubytovávaní sa prišiel za mnou jeden veľmi milý pán a spýtal sa ma odkiaľ som, že si ma všimol večer v hale ako vyjedám svoj balík ginger nuts a či niečo nepotrebujem. Hovorím, že nič veľkolepé - len robotu a ubytko.
Pomohol mi nájsť si robotu aj ubytko. A že komu ďakujem? Tomu hore, stále a znova. :)
