.. na ceste životom niečo zabudla, bolo 4 roky neďaleko mňa ukryté v malom lese. Ešte predtým, než vám poviem, čo ma naučilo, sa nachvíľu zastavte, a zamyslite sa nad tým, či ste niekedy mali, alebo máte miesto, ktoré je vašou "skrýšou" pred okolím. Miesto, kde na vás nikto nemá dosah, miesto, ktoré v sebe ukrýva tajomstvo.
Myslím si, že každý z nás také miesto mal, má, alebo ho v pravý čas nájde. Tým mojim, je malá kaplnka medzi stromami. Namiesto okien železné mreže, a vo vnútry prázdno. Iba ten nápis. 1877. Moment. Rok. História. Každý z nás sa občas zamyslí nad zmyslom vlastného života. Významom. Na čo tu sme? Ak stále len padáme - vstávame, zarábame, a následne bezhlavo míňame, plačeme, a smejeme sa. Nuda. Stereotyp. Neustále striedanie tých istých scén.
A potom ticho.
Sedíš v miestnosti s tvárou ponorenou do dlaní. Pocit prázdnoty. Čakáš, že niekto zaklope, pootvorí dvere, zaspieva serenádu pod oknom. Zmení teba, spôsob žitia. Všetko zrazu zmení - zlepší. A nič. Ani tá hlúpa mucha sa neobťažuje preliezť pootvoreným oknom. Zrazu ťa napadne postaviť sa. Prejsť sa po dome, pivnici, podkroví, po miestnostiach, ktoré si ešte nepreskúmal. Lebo si si zvykol, bol si zaneprázdnený, alebo na čo aj - už si mal tú svoju so štyrmi stenami. V prvej možno nenájdeš nič, v druhej bude visieť malý gýč, a tretia je zamknutá. Ale ak sa nevzdáš, a kráčaš ďalej objaviš zrazu takú, ktorá bola niekde v minulosti s tebou zopnutá. Objavíš časť seba, chuť do života. Ako ja tú svoju.
1877 - malá miestnosť vytvorená na istú časť života. Neviem dokedy, ani netúžim po odpovedi. Vďaka nej som však neviditeľná aj v košeli. Hovorí sa, že všeto má svoj zmysel. Podľa mňa však až vtedy, keď mu ten zmysel dáš TY sám.
A čo som to na ceste vlastne zabudla?
Seba.
