Stačil prvý kilometer rýchleho behu, nerovná cesta, kamene na zemi a hoci behám už roky, neustála som to a spadla tak, že mi krv začala tiecť z niekoľkých miest naraz. Prsty na rukách, lakte, kolená. Chvalabohu nič vážne, ale vyzeralo to na prvý pohľad strašne.
Nemala som pri sebe vreckovky, tak som si to celé postupne utrela do mikiny (viem, nič moc, ale bola to jediná možnosť). Všetko ma extrémne štípalo, rozbil sa mi telefón a dokedy som sa zdvihla zo zeme, priznám sa, že som sa úplne ako malé dieťa rozplakala. Určite poznáte ten pocit, keď je toho na vás celkovo veľa a ešte sa vám stane toto. Bola som len kilometer od domu a tak logické by bolo vrátiť sa domov, vykašľať sa na celý beh a povedať si, že všetko sa deje z nejakého dôvodu a tak si mám asi dať s behom na dnes a možno aj na dlhšie pauzu. Táto predstava ma držala so slzami v očiach asi 17 sekúnd, ale potom som sa jej zbavila. Milujem beh a preto som sa po chvíli oprášila, ponaprávala, mikinou si všetko krvácajúce vyčistila a najskôr rýchlou chôdzou a neskôr behom pokračovala ďalej. Hovorím si, že veď už ma čaká "iba" 9 km. Haha.
To bol ten moment, kedy som si uvedomila, že keď niečo naozaj milujeme, tak to neprestaneme robiť ani po tom ako stokrát padneme, ani po tom ako sa nám v tom istý čas nedarí, ani po tom, ako sa zdá, že všetko ide proti nám. Aj keď najradšej by sme sa na to vykašlali, nespravíme to a jednoducho pokračujeme ďalej. Tak podobne je to aj so životom, s láskou a v láske. Ak niekoho naozaj miluješ, neprestaneš len preto, že sa nespráva ako ty, len preto, že máte náročné obdobie, len preto, lebo ti občas lezie na nervy, len preto, že sa hádate. Skutočná láska nezmizne zo dňa na deň a nie, nezmenia ju ani ťažké okolnosti. Ak áno, nebola skutočná. Ja osobne si neviem predstaviť, že by som svoj ranný beh vymenila za niečo iné. Behám roky (hoci pred rokom som mala istý čas pauzu kvôli zraneniu, vrátila som sa späť, lebo beh je moja láska) a aj keď niekedy skôr kráčam ako behám, lebo nevládzem, stále je to niečo, čo mi dáva vnútorný pocit, voľnosť a šťastie ako žiadna iná aktivita na svete. Hoci milujem akýkoľvek pohyb, beh je predsalen moja srdcovka. Ak niekoho naozaj úprimne ľúbiš, tak vieš, že môže prísť ďalších sto dokonalých mužov, či žien, ale tvoje srdce je iba pri tom jednom človeku. To je čistá láska.
Dnes to nebol môj prvý pád v žviote, bolo ich už veľa za tie roky, ale po dlhej dobe to bol pád, ktorý mi otvoril oči a dal mi mierny preplesk. Občas sme totižto na pokraji síl (vtedy to nesmieme vzdať), alebo sme zaslepení, prestaneme si vážiť maličkosti, či prehliadame malé znamenia a preto musí prísť niečo bolestivé, niečo nečakané, niečo na to, aby sme prestali brať zdravie, život, lásku a ľudí okolo seba ako samozrejmosť. Alebo len preto, aby sme sa už konečne odrazili zo dna. Ja som tých svojich ranných 10km nakoniec dokončila, hoci priznám sa, že polovicu som si iba odkráčala, ale nevadí mi to. Niektoré dni treba spomaliť, hlavné je však nikdy neprestať makať, snívať, nezastaviť a nemyslieť si, že už nemáme čo na sebe zlepšovať. A hlavne zdvihnúť sa zo zeme a z neúspechov je niekedy ten najdôležitejší krok, ktorý je potrebné spraviť, aby sa veci zmenili. Okrem toho začať si vážiť aj to, že vôbec môžeme chodiť, sme zdraví a máme strechu nad hlavou.
P.S. Pomôže tiež, ak sa budeš pozerať pod nohy :) (minimálne mne áno), registrovať znamenia a v živote si dáš pozor aj na ľudí, ktorých máš okolo seba a ktorí ti dávajú rady. Z môjho pádu sa dá vziať veľa ponaučenia, podľa toho, čo kto aktuálne potrebuje počuť, či zmeniť. Učíme sa neustále. Aj ja.
Hlavne nikdy nezostaň na zemi, ale postav sa a choď ďalej. Život je náročný, ale krásny.
