Bolo to zvláštne, pozerala mu do očí, a videla to čomu sa hovorí, záblesk čudne-krásneho človeka. Videli sme to spolu. Musela sa mu vyhýbať, bol príliš nebezpečný. Prešla chvíľa, za ňou ďalšia. Mala ten pocit. Natiahol ruku, odtiahla sa - odišla.
pár dní, a našiel si ju. Nebol správny čas. Srdce bolo na „odvykačke", nemala som záujem. Hral sa s detskou mužnosťou v hlase. Bolo to odlišné, a tak vzrušujúco ponorené v nečase. Mohlo pršať, bola som šťastná.
pár hodín. Som v tom. Útek som ponechala zbabelcom. Jednoducho moja duša nasávala, to čo srdce chcelo. Pretrela som srdce na bielo, s červenými bodkami. Toľkokrát, toľko slov - a ten pocit ako ma má veľmi rád. Chcela som to znova, opäť - a vlastne neprestajne. Moje city sa chovali podľa situácie - a napriek tomu tajne.
Ale ako dávka bieleho prášku pominie, zmizol aj on...
Možno nasadol na svoj mužný trón, a zahral si z diaľky s mojím srdcom bedminton.
Tú hru si rada zahrám aj ja, hoci s košíkom.
A on?
Mám ho rada - aj keď viem, že dal prednosť klasikom - a zobúdza sa každé ráno zošednutým budíkom.
Počiatočné štádium zamilovanosti má na ľudský organizmus rovnaký účinok ako dávka kokaínu, tvrdí psychológ Arthur Aron z Newyorskej univerzity, ktorý dospel k svojmu zisteniu s pomocou počítačovej tomografie mozgu. (abc.es)
