stisk

Mala prázdny pohľad, bez štipky zúfalstva.

Bozk na líce bol zbytočným doplnkom.

Vedela, že to je posledná šanca získať ho späť. Dážď jej bránil vo výhľade. Keby rosnička hlásila o pár stupňov viac. Možno mohla samú seba presvedčiť o opaku. Dážď zosilnel, má to tak byť?

Určite. Nemyslím si.

Vrzgot zatvárajúcej sa brány. Viedla do najslabšieho miesta na jej tele. Duša to nebola.

Tichý odchod s pozdvihnutým obočím. A čo keď predsa?

Kľučka však ostala na svojom mieste, aj keď ju tá chladná ruka tak pevne zvierala.

Stačil len krátky stisk a zistila by, že jeho tvár nezdobili len kvapky dažďa...