Napísala mi včera s tým, že láska podľa nej nie je. Neexistuje. Vraj je to len čistý výmysel a hlavne krátky zážitok dvoch, ktorí mali to šťastie a našli sa. Netrvá však dlho, pretože človek sa predsalen jedného dňa snažiť prestane. Vraj rozvody sú normálnou rutinou, nevera je klasika a to ostatné zatajované radšej ani nerieši. Možno by niekto povedal, že je to len ďalšia negatívna žena... avšak ja som ju vnímala inak. Bola jednoducho sklamaná a sama. Podľa fotografií pôsobila sebavedomo, ale nikto (ani ja) nevieme, čo sa odohráva v jej srdci každý deň keď je sama. Jej slová boli ostré, smutné a možno z istého pohľadu trefné. Nasledujúci list je pre ňu, pre teba a pre každého, kto to cíti rovnako:
„V prvom rade netreba zabúdať na to, že tá „neviditeľná“ láska skutočne je. Nie je iba pre vyvolených, hoci sa to občas môže tak zdať. Je tam a vznikne vtedy, keď dvaja chcú. Ak sa o ňu starajú, zostane – ak nie, po pár mesiacoch, či rokoch sa vytratí a my podpisujeme žiadosť o rozvod. To však nie je chyba lásky, či citov, ale naša. Tvoja a jeho, moja a jeho, ich. My určujeme to, kam až necháme zájsť naše správanie ku dotyčnému človeku. Občas sa skúsme pozrieť na toho neschopného partnera, či partnerku a zavrime oči pred tým zlým. Pozrime sa na neho očami lásky, prvého zamilovania a hlavne tak, ako na samom začiatku. Na moment, kedy sme na seba ešte netlačili a neočakávali. Jednoducho sme milovali a poriadne intenzívne. Nemyslime na to, čo nespravil, ale to, čo dokončil. Ak sme náhodou samé, nezostaňme zaseknuté v minulosti, ale pohnime sa ďalej. Zabudnime na sledovanie osobného života našich bývalých partnerov a začnime znova. To, že máš zlomené srdce neznamená, že je koniec. To, že si ešte nestretla toho pravého nie je chyba systému. Všetko v živote má postupnosť a hlavne dej. Každý z nás ho má úplne inak napísaný. Preto sa nepozeraj na to, čo ona, či on. Hľad na osobu v zrkadle a práve z nej urob najlepšiu verziu.
Nezatváraj sa pred láskou len preto, že tí pred ním nestáli za nič. Svoje srdce nemôžeš chrániť večne. Tým, že sa zlomí, zosilnie. Ty rastieš, posúvaš sa, uvedomíš si pravé hodnoty a potom, keď už nebudeš čakať, príde. Najkrajšie na tom celom je to, že nemáme moc nad tým, kedy sa to stane. Práve preto máme šancu veriť na zázraky a každý deň vstávať s tou malou nádejou. Občas nezaškodí vrátiť sa do kože toho malého dievčatka, ktoré verilo všetkému. Nebolo tam žiadne „ak“, či „ale“, iba sen. Nevzdaj to a nepredstieraj, že si niekde inde len preto, aby si nebola zranená. Všetko je to súčasť procesu a hlavne súčasť teba.“
Keď si prešla taký dlhý kus cesty, hádam to už nevzdáš.
