Možno to bude tou vôňou jari v ovzduší, alebo životným postojom, ktorý mi už nedokáže pokoj v duši narušiť. Zakúpila som si ružové okuliare na diaľku. Mám rada keď už z diaľky vidím, že ľudia vyzerajú dobre. Ľudské siluety. Dokedy prídu bližšie obľúbim si ich natoľko, že ani krivý nos, či ostrá brada tento dojem už nemôže pokaziť. Všimla som si však, že niečo sa na dnešných ľudoch zmenilo. Už sa toľko nesmejú, neutekajú, neobímajú, nehovoria milé slová, nestrašia sa spoza stromov, nenosia kvety z práce, nemávajú si dlhé minúty na rozlúčku. Napriek tomu ich tváre sú akoby usmiate. Tým iným druhom úsmevu. Pre príležitosť. Stretávam vás veľakrát na ulici, ale vaše oči sa už nesmejú. Ľudia strácajú zmysel, a možno aj vieru v nejakú budúcnosť. Vidia príliš veľa zlého...
Minule som sa pýtala jedného malého chlapca čím chce byť až vyrastie. Vraj nevie, asi ničím, uvidí čo budú chcieť rodičia. Vedľa neho stojí starší chlapec a bez toho aby som sa ho na niečo opýtala odpovie: „Veď sa možno ani staroby nedožijeme, tak je zbytočné sa na to pýtať.“ Kde sa naučili vnímať svet a brať ho ako miesto prežívania, povinností, a skorého konca? My starší máme zrazu pocit, že poctivou prácou veľa toho pre budúcnosť detí nevybudujeme, že na čo sú nám školy keď aj tak známosti dnes zavážia viac, že na čo odpúšťať keď zlý človek sa nikdy nezmení, a vraj pravá láska neexistuje - je len o zvyku dvoch ľudí žiť spolu. Príliš veľa negativity a beznádeje.
A čo teraz? A potom? Je to len na nás. Aj mňa občas chytil ten zvláštny pocit kam to všetko speje, ale potom som si povedala, že je to všetko na nás a v nás. Nikto za teba neodohrá tvoju vlastnú hru so životom. Sám si si herec v hlavnej roli. Diváci sú momentálne nepodstatní. Dôležitý je tvoj vlastný pocit z odohratej hry. Kúpila som si ružové okuliare u číňancov za 3 eurá. Odvtedy moj život nie je len čierno – biely, ale farebný. Odpúšťam, zabúdam, smejem sa, bežím, cestujem, skúšam, a snažím sa žiť tak akoby to dnes bolo naposledy. Ak odísť tak len s ružovými okuliarmi na nose.
p.s. Nie je to znak naivity, iba rozhodnutia vidieť svet trochu viac farebne.
