...áno typické pre každú ženu (dievča) poviete si.
Ja však rozmýšľam o dnešnom, včerajšom aj zajtrajšom dni...dokedy sa ľudia budú tak veľmi nenávidieť, dokedy bude vyhrávať (aj keď len krátkodobo) neprávosť, dokedy klamstvo budeme usádzať na prvé sedadlá, dokedy si budeme podávať ruku s neprávosťou, dokedy sa budeme chovať ako "ľudia" a kedy sa začneme správať konečne ako ĽUDIA?
A áno aj ja som len človek z mäsa a kostí, ktorý hľadá pochopenie v tomto obrovskom svete plnom nepochopených ľudí. Sú všade kde sa pozriem - vonku, v časopisoch, v telke, v novinách, pod oknami, nedajú mi spať. Milujem ich všetkých a zároveň nedokážem vystáť.
....a tak podobne to bolo aj dnes....(až)
"Stála som na rázcestí.... zmrákalo sa....bola som nahnevaná, plná všetkého (dobrého aj zlého)....po mojej pravej strane bolo more pokojné, čo sa však nedalo porovnať s tým čo sa dialo po mojej lavici. Voda bola nepokojná, vlny sa stále viac a viac zdvíhali, bol to rovnaký pohyb ako robí dieťa pri svojich prvých pokusoch postaviť sa na nohy. Vietor zosilnel...oblaky sa posúvali na tú pravú - jasnejšiu stranu.... o malú chvíľu na to sa všetko ponorilo do tmy. Najskôr len poprchalo...potom sa strhla obrovská búrka. Stromy sa hýbali v rytme tej najrýchlejšej salsy. Po tvári mi stekali obrovské kvapky vody, a ja som tam len stála a pozerala na to čo sa to všetko okolo mňa deje.
Nie ešte nemôže byť koniec, takto sme sa predsa nedohodli, musí byť ešte nejaké to - "pokračovanie nabudúce." Vypadalo to všetko však, ako bodka, taká veľká a príliš smutná za všetkými tými neznesiteľnými pocitmi. Zrazu sa niečo zmenilo. Pozrela som sa tam hore, uvidela som kúsok modrej oblohy, niekto sa pokúšal predrať cez tú temnotu. Bolo to slnko. Odťahovalo všetko to "skončené" preč - ďaleko od seba. Bol to pohľad na ktorý nezabudnem. Pripomenulo mi to detstvo, keď som sa ako malá na záhrade u babky a dedka pokúšala nahliadnuť cez malú kľúčovú dierku do malej komôrky - na tajomný svet, ktorý sa celý skrýval za ňou a zároveň v nej, ale za žiadnu cenu sa mi to nedarilo. Slnko tento krát však svoj boj vyhralo. A neskôr mu prišla na pomoc dúha. Bola veľkolepo odetá v tých najkrajších farbách sveta....
a ja tu stojím a snažím sa pochopiť kde to všetko začína a kde končí......možno raz pochopím, a možno nikdy..."
...ale úsmev sa zas vrátil na pôvodné miesto, a potom svet sa stále točí, a ja ešte nemienim vystúpiť :)
