Ani náhodou ich neodcudzujem, na to nemám právo, ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, aký život to žije, a zároveň vyznáva taký ten skutočne neskutočný neveriaci? Alebo jednoducho ste typ človeka, ktorý sa stará o svoje, a nejaké náboženské „bláboly" ho netrápia?
Mňa to celé jeden večer tak zaujalo, že mám potrebu vyťukať svoj názor aj takto verejne. Pokúšam sa nachvíľku vstúpiť do kože neveriaceho. "Momentálne teda neverím v nič, a v nikoho."
*Inak povedané - ráno neverím, že deň bude trvať 24 hodín - lebo neverím tomu ktorý stvoril čas.Pri robení hrianok neverím, že chlebíky vyskočia, ale napriek tomu sa mi to samému silou mysle predsa len podarí. To, že som zdravý je len príjemná zhoda náhod. To, že mám milujúceho partnera je len malé nedorozumenie s vesmírom, a možno len sila mojich vlastných evolučných myšlienok. Alebo žeby dôkaz toho, že keď opice, z ktorých sme vznikli žili v pároch, musím aj ja? Keď idem do práce neverím, že auto dôjde až do cieľa, pretože čo keď ma tá malá ručička pred mojimi vlastnými očami jednoducho klame? Neverím, že som hladný, veď určite existuje množstvo teórií, ktoré dokazujú, že nie všetko čo dýcha potrebuje každodennú stravu. Neverím, že pocity, ktoré počas dňa pociťujem, sú niekým, či niečím riadené. Je to len práca lekárov, ktorá je dokázaná na mnohých papieroch. Mám spočítané množstvo nádychov, a výdychov, ktoré mi dovoľujú vypustiť zo seba "vzduch", a prijať kyslík v stanovenom čase. Neverím v dobro, veď je na svete toľko nechutného zla. Za to všetko môže ten hore! Čo na tom, že sám v sebe pociťujem nenávisť k rasovej menšine? To vojnu predsa nerobí. A ak je takýchto myšlienok viac aj u ostatných obyvateľov planéty, je to ich chyba, nie moja. A čo na tom, že nepomáham chudobným? Za všetko si môžu sami, alebo nech im pomôže niekto bohatší odo mňa. Neverím, že sa všetko zlé obráti na dobré, lebo na vlastné oči som videl dieťa, ktoré zomrelo na rakovinu, a ten hore ho nechal len tak odísť. Za všetko môže ten hore. Ten v ktorého neverím....
Psssssst! Stačilo.
Dá sa to? Neveriť v nič? Neveriť v to, že každý môj krok požehnáva, a riadi niekto z hora? Že keď zmeškám vlak, a následne na to sa dozviem, že pri vlakovej nehode zomrelo množstvo ľudí, len sucho zafrflem: „bola to náhoda, no to je toho." Každé ráno sa zobúdzam s pocitom, že dnes budem žiť. Ako to môžem vedieť, keď žiadne vedecké dôkazy nedokazujú, že dnes, aj zajtra bude svet nažive? Predpokladáme, že sa budeme stále naháňať za majetkom, ubližovať si navzájom, a napriek tomu žiť šťastne, a bez vrások? Lebo veda? Kto je potom zodpovedný za zázrak života? Stroje? Kto stojí za láskou muža, či ženy? Chemické vzorky? Či to všetko je iba suchá slabota? Kto ti pomôževyliečiť sa keď ti je ťažko, a lieky nezaberajú? Kto vytvoril tvar kvetov, dal farbu oblohe? Stvoril dúhu? Rozsvietil slnko, a mesiace vo svojej stále meniacej sa polohe? Kto ti pomôže zmazať zo svojej minulosti všetko zlé, a začať aj dnes odznova?
Je možné, že vo všetkom má prsty NIČ? Alebo ty sám? Veda, či filozofia?
Ja ten pocit nemám, a preto som vďačná tomu hore. Áno je to ten čo takpovediac sedí na oblohe. A pomáha. Aj keď nie vždy podľa nášho vlastného plánu. Veľakrát sa na neho hnevám, prečo je hento tak, a nie tak, ako som si to sama vysnívala. A potom prejde čas, slzy, a ja si uvedomím, že vďaka tomu, že veci neboli tak, ako som chcela, som ešte stále tu, nažive, a šťastná.
Preto ak niekto vedľa teba trpí neobviňuj toho hore, on ti prostredníctvom tohto človeka dáva nepriamo najavo, že aj ty máš silu pomôcť. Ak by sme každý z nás pomohli čo i len jednému človeku na tejto zemi, nikdy by neexistovali vojny, hlad, ani priestor na nezmyselné depresie.
