„Nie sú, vypredané.“
Drak bol určený pre malé deti a chcela som jednoduchého, ktorého zvládnem aj ja a nepotrebujem k tomu hlúpeho Jana. Ten vlaňajší stál pol eura. Ľutovala som, že som si nespravila zásobu drakov – na lepšie časy s vetrami.
Mohla by som si draka vyrobiť sama. Ale to si môžem trieť ebonitovú tyč líščím chvostom a vyrábať striedavý prúd. Na jednosmerný som málo vytrvalá.
V mechanických obchodoch nebol nikde a na internete stál najlacnejší päť eur. Síce s farbičkami, aby som si ho mohla sama vmaľovať, ale mne to pripomenulo našu ekonomickú správu o inflácii – je malá a nevýrazná a ani to, že je drak niekoľkonásobne drahší, ju neovplyvní. Občan dostane sadu farbičiek – rôzne odtiene ružovej a nech si ten svoj svet vymaľuje ako on chce. Ale výsledok by mal byť taký, aký predpokladá a diktuje naša vláda.
Rozpätie krídel a ani počet hláv sa u lietajúceho draka za poslednú jeseň nezmenilo. A obávam sa, že ani jeho schopnosť vznášať sa nad našim hlavami.
Keby u nás bola polárna noc, tak šesť mesiacov nezoženiete pyžamo.
