Prípad Cervanová je hanbou slovenskej justície. Na základe toho, čo o prípade viem (viď. napr. tu, tu a tu), som hlboko presvedčený, že za znásilnenie a vraždu medičky Ľudmily Cervanovej z roku 1976 boli v roku 1982 odsúdení nevinní ľudia. V zmanipulovanom procese. Na základe priznaní vynútených pod brutálnym nátlakom vyšetrovateľov. Bez dostatočných dôkazov. Za ignorovania mnohých dôkazov a svedectiev svedčiacich v prospech neviny odsúdených. Mašinériou vyšetrovateľov, prokuratúry a súdov komunistického Československa. Po páde komunistického režimu bol rozsudok Najvyšším súdom ČSFR zrušený a Nitrania boli prepustení na slobodu. Potom sa prípad dlhé roky vliekol, až kým v roku 2004 Krajský súd v Bratislave opätovne neodsúdil šiestich zo siedmich Nitranov. Rozsudok bol v decembri 2006 potvrdený Najvyšším súdom SR. Súd sa odmietol čo i len zaoberať novo objavenými dôkazmi v prospech obvinených, ktoré sa majú nachádzať v archíve ministerstva vnútra v Levoči.
Keďže Najvyšší súd odsúdeným ešte zvýšil tresty, dvaja z nich, Milan Andrášik a Miloš Kocúr, putovali znovu za mreže. Štyria ďalší odsúdení, Juraj Lachman, Pavol Beďač, Stanislav Dúbravický a František Čerman, ktorí ostali na slobode, lebo si tresty odsedeli už v komunistických väzniciach, sa neskôr dobrovoľne podrobili skúške na detektore lži u amerického experta Patricka T. Coffeyho. Skúšku zorganizoval týždenník .týždeň. A aj podľa výsledkov testov na detektore sú odsúdení nevinní. Výsledky skúšky na detektore lži neberú slovenské súdy ako dôkaz. A iste, aj detektor lži možno oklamať. Ale žeby to dokázali štyria zo štyroch testovaných, je skoro vylúčené.
V januári 2009 súd podmienečne prepustil Miloša Kocúra. Milanovi Andrášikovi súd žiadosť o podmienečné prepustenie zamietol. Veď ťažko možno za resocializovaného považovať niekoho, kto tvrdošijne opakuje, že je nevinný a odmieta oľutovať skutok, ktorý nespáchal. S novým návrhom na podmienečné prepustenie Milana Andrášika sa na súd obrátili Juraj Moravčík, Ivan Mačura, Jozef Mikloško, František Guldan a občianske združenie, ktorého je Milan Andrášik členom. Títo zároveň prevzali zaňho záruku. S návrhom na prepustenie súhlasila aj nitrianska väznica. Súd prihliadol na to, že Milan Andrášik prežil celé obdobie medzi svojím prepustením v roku 1990 a opätovným nástupom na výkon trestu v roku 2006 ako slušný človek a nedostal sa do rozporu so zákonom. (Mimochodom, tak ako ostatní odsúdení v tejto kauze. Trochu zvláštne na brutálnych vrahov, nie?) A keďže proti podmienečnému prepusteniu nenamietal nič ani prokurátor, rozhodnutie súdu nadobudlo ešte v stredu právoplatnosť a Milan Andrášik opustil brány nitrianskej väznice.
So slovenskými súdmi som už aj ja zažil všeličo. Napríklad, že jeden senát vyhovel žalobe proti rozhodnutiu ministerstva a druhý senát toho istého súdu rovnakú žalobu zamietol. Nie podobnú, úplne identickú. Alebo, že súd uveril očividnej lži iného ministerstva. Lži, ktorá je preukázateľná z dokumentu ministerstva, o ktorý v tej veci išlo. Alebo že súd o 23-stranovej žalobe rozhodol rozsudkom, ktorý odôvodnil 21 riadkami vlastného právneho názoru na vec. Absurdnosť nad absurdnosť. Zoči voči zničenému životu Milana Andrášika a ostatných Nitranov z kauzy Cervanova sa mi však všetky moje patálie so súdmi zdajú akési banálne a zanedbateľné.
Som rád, že 20. výročie Novembra 1989 si budeme pripomínať bez toho, aby za mrežami sedel človek, ktorý sa tam ocitol vďaka vykonštruovanému procesu z čias totality. Podmienečné prepustenie však neznamená, že spravodlivosti bolo učinené zadosť. Pevne verím, že toto ešte nie je bodka za celým prípadom. Iba taká bodkočiarka.
V každom prípade však vitajte na slobode, Milan!
