I dnes ako každé iné ráno mi zazvonil budík. Disharmonické blues zapnilo celú izbu a chladnokrvne ma vyhnalo do studeného prostredia môjho príbytku. Poslepiačky som si umyl zuby, zjedol šťavnaté jablko a už som sa aj viezol s ostatnými nešťastníkmi v MHD. Na rozdiel od môjho typického pracovního dňa ma dnes ujo šofér odviezol na úplne neznáme miesto k úplne neznámym ľuďom. Pre menej poetických čitateľov som mal dnes školenie.
Dostavil som sa na určené miesto v určenom čase a na moje veľké prekvapenie som bol medzi prvými. Ostatní školenia chtiví aktivisti sa s prehľadom zaregistrovali o pol hoďku neskôr (zajtra neprídem na čas ani náhodou). Počas tých kratučkých tridsať minút som sa stratil a našiel sa až na začiatku zaujímavej prednášky.
Témou daného dňa vás, urodzených čitateľov, nebudem zaťažovať. Môžete ale kľudne spávať, pretože ma to obohatilo na duchovnej úrovni a opäť raz som si rozšíril obzory. Nech to zbytočne nenaťahujem, tak sa vám rovno priznám. Jednoducho som pravidelne zaspával. Zaspával som na začiatku, v strede i na samotnom konci. Sám pre seba som si dávnejšie pomenoval mirko spánky ako strácanie sa. Mám rád ten pocit, keď sa snažím všemožne prekonať únavu a držať hlavu hore ako vzorný pionier. Nakoniec ale vždy prehrám tento vôbec nie dôležitý boj. Najhoršie na tom je, že si celý proces môjho strácania sa uvedomujem, ale neviem mu čeliť. Snažím sa vymýšľať rozličné hry na povzbudenie ducha, dokonca sa sem-tam postavím a urobím päť drepov. Nič nepomáha...
Smiešno mi príde v momente, keď v okolitých radoch vidím viacero hláv pripomínajúcich kyvkajúcich, umelohmotných psíkov zo zadných sedadiel škodoviek. Príde mi smiešno i prívetivo zároveň. Uvedomím si, že nie len ja sa strácam sám v sebe. Je nás veľa - kontenplujúcich, premýšľajúcich, uvažujúcich, strácajúcich sa, spiacich...
Ak má niekto "know how", ako sa vyhnúť strácaniu sa, tak mi ho prosím neposielajte. Ja sa strácam rád. A vy?
