Moja dcérka má čerstvo roka pol. Pred pár týždňami prišla za mnou do obývačky, s tým, že „oco šuká“. Prídem do izby a manžel sa náramne zabával na tom, ako náš poklad nevie vysloviť „ch“. Veru, tata šúchal koberec, lebo bol celý od výživy. Ja sa oveľa viac ako z dobrého vtipu teším z dcérkinho umenia už v takom mladom veku skladať vety z troch a, ak počítame citoslovcia, aj z viacerých slov – „Tata robí tak bum-bum“ – pri zatĺkaní klincov..
Niekedy neverte teda ani vlastným ušiam, ale najmä nie predavačkám, asistentkám predaja, či v podstate len pokladničkám. Minule sa pýtam istej fundovanej v hračkárstve – „Ohýbajú sa tejto bárbike nohy?“ Odpoveď „Určite, ruky nie som si istá, ale nohy určite, veď je to originál“. A ešte som brala spievajúceho vtáčika. Než som zaplatila, zaujímalo ma, či baterky sú pribalené. „Sú tam, určite, my sme to neotvárali“. Ďalší deň som išla dokúpiť baterky – moja chyba, mala som si dať pred kúpou ešte pár minút a poriadne preštudovať obal hračky. Śkoda námahy, vtáčik s baterkami či bez – je nefunkčný. A bárbika chodí na záchod s nohami natiahnutými pred seba.
No zatiaľ mojím najväčším dôvodom poprieť všetko, občas aj seba, je manžel. Nech poviem čokoľvek, a môže so mnou aj súhlasiť, jeho automatická reakcia ešte než zavriem ústa, je „Ne“ – ale to je na samostatnú kapitolu..
