Väčšinu času, a nielen pracovného, sa venujem iným ľuďom. A čo ja? Chcem pre seba niečo urobiť. Potrebujem pohyb. Idem behať. Môj beh je všímavý, takmer meditatívny. Bežím pomaly, vnímam svoj dych, zrýchlený tep, pravidelný pohyb rúk, pozerám sa pod nohy a zároveň preciťujem každý dotyk chodidla so zemou, periférne vnímam nádheru prírody, spev vtákov. Cítim sa súčasťou lesa, uvedomujem si ako ma láskavo prijíma, aký je krásny v rôznych svetelných efektoch. Som tu a teraz tak naozaj… Príliš idylické? Samozrejme.
Pred časom som sa k takémuto stavu síce pár krát priblížila a bolo to naozaj veľmi povznášajúce, ale… Už dlhší čas som kvôli rôznym povinnostiam, raz zime, raz teplu a vždy nejakému dôvodu… behať nebola.
Až dnes, znovu som sa na to odhodlala. Cítim sa akoby mi niekto naložil veľký batoh, rozbieham sa veľmi ťažko, ale idem. Bežím, to pomalé tempo zostalo, ale nič meditatívne neprichádza. Riešim čo bolo včera, čo som mala povedať inak, čo som chcela a neurobila, čo ma dnes čaká, čo asi robí ten, kde je tá, či stihnem to a či by som nemohla pomôcť tamtomu, tiež ako sa pripravím na hento a aby som nezabudla… Vidím vôbec kadiaľ bežím? Tak ešte sú na rade výčitky, že si neužívam beh tak ako by som chcela. Moja hlava je plná, priťažká na meditáciu. Stop!
Nádych, výdych a prijatie. Niekedy, keď cítime že potrebujeme relaxovať, chceme pustiť všetky myšlienky, rozbúrené emócie a ponoriť sa do meditačného kľudu, ale nejde to.
Nevadí, prijmime to tak, ako to je.
Skúšam použiť podobný princíp, ako keď po zime upratujem skriňu. Triedim, toto budem potrebovať neskôr, teraz s tým nič neurobím, toto už nepotrebujem, posuniem niekomu inému, toto je úplne zničené - vyhodiť…, tu sa mi zatúlal mužov sveter, to musí riešiť on. Výborne, tento princíp sa mi osvedčil. Nedržať v hlave to, s čím nič nemôžem urobiť. Vyhodiť! Ak s tým niečo urobiť môžem, rozhodnúť sa čo a kedy, ale stačí aj keď si poviem, že sa rozhodnem zajtra.
Zastavím sa, urobím pár pripomienok do kalendára a znovu nádych a výdych. Pokračujem akosi ľahšie, aj vtáci začali spievať výraznejšie a to slnko čo presvitá pomedzi listy, nádhera. Usmievam sa. Som tu, v lese, prijatá sebou, aj lesom. Vaša Maja (www.koucvitaja.sk)
