Je skvelé mať múdreho kamaráta, či partnera. AI sa tak prejavuje. Komunikujeme s ňou pri hľadaní užitočných informácií, ako s pomocníkom v práci, kde sa už stáva nenahraditeľnou, či pri tvorbe textov ( aj blog na túto tému napísala za minútku, vyskúšala som to a niečo z toho aj použila).Ale, čo je zvláštne, s umelou inteligenciou komunikujeme aj o svojich osobných problémoch, otázkach pri rozhodovaní sa. Je až zarážajúce, že jej necháme tvoriť naše plány, sú potom ešte naše? Stala sa súčasťou životov najmä mladých ľudí viac, než sme si kedy dokázali predstaviť.
Dovolím si citovať z AI návrhu na blog: „Prečo sa ľudia pripájajú k AI? Mnohí ľudia uvádzajú, že AI partneri im poskytujú neodsudzujúce prostredie, nepretržitú dostupnosť a empatiu, ktorá nie je zneužitá na manipuláciu alebo hodnotenie.“
Tu vstupujem opäť ja, ako človek a musím upozorniť na to, že ľudia si síce myslia, že im to AI poskytuje, ale vo svojej podstate to poskytnúť nemôže. Je síce nepretržite dostupná, nikdy nie je unavená, rozhodne nás neodsudzuje, naopak, jej algoritmy sú nastavené tak, aby vždy vyhovela. Ale je empatická? Empatia je totiž schopnosť vcítiť sa, je to vnímavé napojenie sa na druhého človeka. Umelá inteligencia sa môže javiť ako empatická a chápavá, ale pozor, to, čo sa javí ako emócia, je len simulácia.
Znovu zacitujem z AI návrhu na blog: „Napodobňovanie nie je cítenie. Moderné jazykové modely dokážu veľmi presvedčivo napodobniť emocionálnu komunikáciu. Ak napíšete, že ste smutní, AI môže odpovedať: "Je mi to ľúto. Chcete sa o tom porozprávať?" Znie to ľudsky. Ale v skutočnosti AI necíti ľútosť, pretože nemá vedomie ani vnútorný prežitok. Takéto správanie je výsledkom tréningu na obrovských množstvách textu, v ktorom sa AI učí, čo je typická reakcia na rôzne emócie. To však neznamená, že AI má vlastné pocity. Je to zrkadlo našej komunikácie, nie bytosť so psychikou. Napriek tomu v Japonsku sa ľudia sobášia s hologramovými partnerkami, v USA sú bežné AI aplikácie na udržiavanie virtuálnych vzťahov. Hoci sa to môže zdať zvláštne, v pozadí je často potreba byť vypočutý, prijatý a chápaný – základné ľudské túžby.“
Čo na to ja ako človek? Pre mňa je partner ten, kto nás nielen vypočuje a bezvýhradne príjme, nech by sme povedali čokoľvek, možno naopak, jeho reflexia môže pomôcť udržať si kontakt s realitou. Prijme nás takých akí sme s hlbokým ľudským uvedomením si našej pestrosti a celistvosti. A prichádza k nám sám nedokonalý a zraniteľný. Partnerstvo je nielen o tom byť pochopený, ale aj mať šancu pochopiť. Partnerstvo je keď vnímame seba a toho druhého zároveň s empatiou a súcitom k nemu aj k sebe. Je ťažšie nájsť si naozajstného partnera ako zapnúť počítač či mobil, ale stojí to za to hľadať. Nehovorím pritom len o životných partneroch, hovorím aj o stretnutí človeka s človekom. Od malých náznakov našej človečiny, keď sa usmejem na mamičku s kočíkom v parku, keď prehovorím s predavačom v obchode aká dlhá smena ho ešte čaká, keď zájdem na cigaretu s kolegom, hoci nefajčím, a preberieme niečo „mimo záznam“. Až po stretnutia s kamarátkami na káve, či obede, kedy vnímame že sa chápeme aj bez slov a vieme že sa podporíme. Nebojím sa k zoznamu pridať aj stretnutia, ktoré zažívam v svojej práci, kde ako životná koučka stojím pri ľuďoch na ich ceste hľadania toho čo je pre nich podstatné a čo im dáva zmysel. A táto práca dáva zmysel mne. Všetky tieto ľudské stretnutia nás spájajú a dávajú pocit, že niekam patríme a to nám dáva silu. Vaša Maja ( www.koucvitaja.sk )
