Do Štiavnice som na chvíľu zavítal aj nedávno, na taký krátky, trojdňový výlet. S laptopom pod pazuchou, cieľ: v troche kľudu napísať zopár vecí. Cestou som sa akosi zoznámil s piatimi francúzskymi študentkami, takže výlet nebolo len sedenie za LCD displejom, ale aj predstavovanie pamätihodností cudzinkám.
Služby, služby...
Bohužiaľ, môj obľúbený hotel tentoraz silne sklamal. Pri príchode som si síce všimol, že v hotelovej reštaurácii sa chystá nejaká hostina a hneď som sa na recepcii opýtal, či ide o svadbu. Vraj áno, ale „iba o takú malú“. Veľa času na rozmýšľanie som nemal. Hodil som si veci na izbu a išiel s Francúzskami objavovať mesto. Bolo asi päť hodín.Vrátil som sa po jednej v noci. Svadobná veselica v plnom prúde. Bohužiaľ, znamenalo to, že v mojej izbe vibrovala posteľ tak, že sa tam spať jednoducho nedalo. A vyššie poschodie bolo práve neobývateľné, v rekonštrukcii (to je ďalší príbeh). Takže nasledovalo odsťahovanie na jednu noc do iného hotela. Tu mali voľnú iba dvojku, ale čo by si človek nezaplatil pre pár hodín kľudu.
Na druhý deň som sa do svojho hotela vrátil. Pracovníci však trvali na tom, že si uplynulú noc musím zaplatiť. Síce som bol v pokušení z princípu vyrobiť veľmi veľký škandál, ale zase som si nechcel kaziť dovolenku, tak som po telefonáte s manažmentom/majiteľmi pristúpil na akceptovanie fľaše tokajského ako určitú kompenzáciu. Ale blbý pocit ostal.No, a to horné poschodie sa veselo cez deň rekonštruovalo. Mne to až tak nevadilo, ale ešte pri odchode som natrafil na pár rozzúrených Francúzov – evidentne nezažili ten pravý brajgel, svadobnú noc, a prišli až po nej – ako sa dožadujú zľavy kvôli bývaniu v izbe, kde od rána cez strop počuť búchanie kladív.
Ako sa žabožrútom páči na Slovensku
Áno, v mojom hoteli, v reštauráciách naokolo, všade predstavitelia krajiny Galov. Čiastočne to dávalo zmysel, pretože tu práve mali nejaký francúzsky kultúrny festival (nepýtajte sa ma, prečo v Banskej Štiavnici). Ale iní, ako moje Franúzsky, tu boli bez nejakého ústredného motívu. A to som stretol pár dní predtým kopu Francúzov v chorvátskom Dubrovníku. Dokonca uprostred čiernohorských hôr – v celom penzióne iba ja a Francúzi, dve od seba nezávislé skupiny. A v Bratislave na uliciach tiež každú chvíľu francúzština.Vraj je teraz v móde objavovanie východnej Európy, povedali moje študentky.
A tým sa na Slovensku rozhodne mimoriadne páčilo. Chutili im bryndzové halušky (jedna z nich si ich obejdnala trikrát za sebou – obed, večera, obed), zemiakové placky, kapustnica. Až som začínal rozmýšľať, ako by sa táto moja rozkošná skupinka nečakaných slovakofiliek dala využiť na propagačné účely. Video s piatimi Francúzskami, sŕkajúcimi kyslé mlieko a pozývajúcimi krajanov na návštevu srdca Európy : )
Dokonca sa im mimoriadne páčila aj zdravotná starostlivosť. Jedno ráno mi zazvonil telefón, Francúzsky prosili o okamžitú asistenciu. Jednej z nich v noci začali tuhnúť svaly, nemohla hýbať rukami a chvíľami ani rozprávať. Ráno to bolo fuč, ale vystrašené chceli vedieť, či nemá tetanus, epilepsiu alebo čo... Nakoniec doktorka diagnostikovala nedostatok kalcia a magnézia, predpísala šumivé tabletky a pár hodín kľudu. Ale okrem toho, že doktorka bola veľmi milá, mala ešte takú tú sestru, akú človek vidí vo filmoch, napríklad v Básnikoch 3. Ukecaná – ani nedokončila jednu historku, už začala inú – roztomilá, zvedavá. Nakoniec študentky skonštatovali, že tak rýchlo by sa u doktora vo Francúzsku na rad nedostali (no, trochu pomohla moja intervencia), strašne sa im páčilo, že u nás sestrička zoberie tlak a zmeria teplotu, pretože u nich sú asistentky všeobecného lekára iba čisto na administratívne veci. Nejako im to pridalo na pocite luxusu.
A nie sú sami Čo ma privádza k inej príhode. Pred pár mesiacmi som na nejakej konferencii stretol jednu Nórku, ktorá bola úplne nadšená, že vidí Slováka. Vraj Slovensko je jej najobľúbenejšia krajina, páči sa jej Tisovec, Kremnica, a , samozrejme, Štiavnica... No, a ako som tak tesne pred mojím odchodom do Štiavnice korzoval po Bratislave – koho nevidím, ako práve túto Nórku. Doviedla na Slovensko aj svojich rodičov, ukázať im rozkošnú krajinu. Verili by ste?
Ešte späť k Štiavnici. Francúzskam sa páčil aj výlet do neďalekých Sklených teplíc a kúpeľ v horúcej vode v jaskyni („Parenica“). Banícky skanzen neďaleko mesta už nestihli. Bohužiaľ som až pri odchode prišiel na to, že nedávno bola sprístupnená aj štôlňa priamo v strede mesta (vraj raz denne), to by som s nimi bol býval absolvoval.V Štiavnici sa dá dobre najesť. Moja obľúbená je reštaurácia U Böhma. Pointa? Žiadna. Som rád, že máme na Slovensku toľkú krásu, aj to, že sa o ňu človek môže podeliť s rôznymi cudzincami. Len keby tie služby občas človeka tak ne...dojímali.
