V procese nabiehania slovenskej reformy občan dostáva zo strany vlády veľmi kusé informácie. Vládni predstavitelia sa snažia reformu čo najjednoduchšie predať. Popri uvádzaní určitých, možno optimistických, odhadov výnosov, sa napríklad toho veľa nehovorí o nákladoch sporenia na dôchodok.
Tie majú dvojakú formu. Občan bude musieť platiť súkromným spoločnostiam, u ktorých si bude na dôchodok sporiť. Tento problém je do určitej miery ošetrený tým, že zákon stanovuje stropy poplatkov. Nie sú výrazne nízke a ťažko povedať, či udržateľné, ale to je veľmi komplikovaná diskusia. Podstatné v tejto chvíli je uviesť, že zďaleka nejde o jediný druh nákladov. Občan si totiž bude musieť na konci sporenia kúpiť dôchodok, tzv. anuitu. A to tiež nie je zadarmo. Jednak sú tu opäť administratívne náklady. Navyše, poisťovne, ktoré anuity predávajú, sa vystavujú dvojakému riziku. V prípade, že ich zákon núti (a to pravdepodobne bude) predávať anuitu indexovanú k rastu životných nákladov, sa musia “poistiť” pre eventualitu nečakaných skokov v inflácii. Obyčajne to robia tým, že od vlády nakupujú dlhopisy indexované na infláciu (ako vidíme, priebežnosť dôchodkového systému sa len tak ľahko nestráca – pretože o tú vlastne v tomto prípade ide). Ak dlhopisov nie je dosť, mali by tvoriť aj nejaké rezervy – to sú naklady. Ďalším nárazovým rizikom je skok v priemernej dĺžke života. Teda schodok v hospodárení poisťovní. Opäť treba rezervy, opäť sú to náklady.
K týmto “zlým správam” pridám ďalšiu. Výnosnosť fondov nemusí vôbec dosahovať plánované predpoklady. V susednom Maďarsku si oproti očakávaniam fondy zvolili veľmi bezpečnú stratégiu investovania do vládnych dlhopisov. Občan sporí na dôchodok pomerne bezpečne, ale výnosy sú tiež nízke.
V žiadnom prípade tým nechcem povedať, že reforma má len negatíva. Iste, možno, napríklad, by bolo bývalo lepšie proste zreformovať dôchodkový systém na báze virtuálnej kapitalizácie (notional defined contribution) a popritom silne podporiť doplnkové formy penzijného sporenia – niečo, čo ako prví zaviedli Švédi a hodlajú napríklad v konečnom stave mať Česi (virtuálna kapitalizácia je momentálne mimoriadne v kurze, má však aj dosť kritikov). Priestor na podobné špekulácie je široký.
Ale zavedenie dôchodkového sporenia určité výhody, aspoň teoreticky, má. V prvom rade po období nábehu bude významná súčasť systému, teda spomínaný druhý pilier, do určitej miery izolovaná od politických turbulencií. Ak občan má pocit, že na svojom účte má svoje prostriedky, na ktoré si sporí, nemusí mať taký silný dôvod utiekať sa o intervenciu cez vládu (ale môže, napríklad, ak systém nefunguje). Okrem toho, keďže vlastne spotredkovane podniká na kapitálovom trhu (cez svoj fond), možno si takto jednotlivec bude lepšie uvedomovať svoju zodpovednosť za stav ekonomiky lepšie, ako keď jeho dôchodky sprostredkúva hmlistý štát. Je to taký dosť ružový argument, ale treba ho aspon čiastočne brať do úvahy. Je to niečo, čo často podčiarkuje jeden z architektov čilskej reformy a jej prominentný obhajca José Piñera. Pravda, akosi to nejde dohromady so slovenským systémom, kde sa povoľuje investovať až 70 percent prostriedkov dôchodkových fondov v zahraničí. Ak sú moje prostriedky na dôchodok investované hlavne v zahraničí, domáca ekonomika ma zaujímať veľmi nemusí. Hranica 70 percent je však nebezpečná hlavne z iných dôvodov (ktoré som načrtol v predošlom článku), ktoré sa pri postupnom nábehu systému môžu silne prejaviť, preto je pomerne pravdepodobné, že, nech už bude ochvíľu pri moci akákoľvek vláda, túto možnosť odlivu kapitálu priškrtí.
Naostatok treba brať vážne aj tvrdenie, že dôchodkové sporenie môže viesť k efektívnejšej alokácii zdrojov, zlepšiť výkonnosť ekonomiky a teda, v konečnom dôsledku, zabezpečiť nám lepšiu starobu. Je to sporný argument, v hypotetickej rovine napádaný už roky poprednými svetovými hospodárskymi autoritami (zvlášť, odkedy tento systém začala tvrdo presadzovať Svetová banka). Ale vytvorenie primerane veľkého (nie príliš dominantného) kapitálového trhu je druhou najlepšou hospodárskou alternatívou k efektívnej vláde. Tú tak skoro Slovensko mať nebude – vývoj inšitúcií vládnutia a vôbec ľudského kapitálu je veľmi dlhodobá záležitosť. Rozumná miera kapitalizácie pomáha vytvárať domáce finančné know-how, a teoreticky dáva domácim podnikom pomerne rýchly a férový prístup k finančným zdrojom, čím tiež vytvára zdravú konkurenciu k bankovej sfére.
Otázka osudu dôchodkového systému zostáva otvorená. V nabližších mesiacoch bude musieť šesť (po ohlásených zlúčeniach - inak, nezvykle nízke číslo) zostávajúcich dôchodkových spoločností, prijať určité investičné rozhodnutia. Tieto môžu mať okamžitý dopad na politickú diskusiu o korekciách dôchodkovej reformy.
Na záver chcem podčiarknúť niečo, čo sa tiež zdôrazňuje veľmi málo. Celá reforma nebola zadarmo. V prvom rade, štát vyčlenil na obdobie, kedy bude nový systém nabiehať, prostriedky z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu. Vláda teda kupuje nový dôchodkový systém za 70 miliárd korún. Navyše, už dnes je jasné, že pri súčasných parametroch tieto prostriedky stačiť nebudú a bude sa musiť prispieť z rozpočtu. Aj z hľadiska tohto nebezpečia sa bude otázka korekcie reformy úplne prirodzene tlačiť do popredia.
