(pozor, dlhý článok)
Krízy sú našťastie ďaleko v histórii. Dlhová kríza rozvojových krajín naštartovaná mexickým de facto defaultom v roku 1982, krátkodobý kolaps akciového trhu v USA v roku 1987, ázijská a ruská kríza v rokoch 1997-98 a neskoršie spľasnutie trhov s IT akciami. Dnes je toto všetko minulosťou. Uspokojivo funguje, v prvom rade...
Najväčšia svetová ekonomika
Americký spotrebiteľ robí to, čo sa od neho očakáva – spotrebúva. Môže si to dovoliť, pretože napríklad divoký deficit na americkom bežnom účte výdatne pomáha financovať čínska vláda, ktorá sa v posledných rokoch stala druhým najväčším nákupcom amerických vládnych pokladničných poukážok.
USA sa okrem toho tešia ovociu dlhodobo vysokého pomeru investícií do výskumu a vývoja. Sedemdesiate roky, kedy Američania začínali v technických inováciách zúfalo zaostávať za Japonskom a Nemeckom, už sú dávno preč. Dnes tu hospodársky rast ťahajú najmä nové technológie. Európa sa medzitým cez Lisabonskú stratégiu zúfalo snaží aspoň dotiahnúť na americkú úroveň investícií do výskumu.
Američania sa inflačných tlakov cez spotrebný tovar tak či tak veľmi báť nemusia, vďaka postaveniu dolára vo svetovej ekonomike, sile amerických korporácií a podobne – ale Európania áno. Presun výroby práce intenzívnych položiek do Číny však toto nebezpečie príjemne oslabil. Čína síce v trhových cenách predstavuje iba 4 percentá svetového HDP, ale jej štrukturálna sila (najväčší svetový príjemca FDI; vysoké tempo rastu, ktoré vytvára medzné tlaky v individuálnych sektoroch, a podobne) z nej robí skutočnú hospodársku superveľmoc. Ale táto superveľmoc sa správa podobne, ako sa vždy správal jej predchodca Japonsko. Svoju hospodársku stratégiu výrazne koordinuje s americkou.
Ďaleký východ plus India je teda nielen obrovským trhom a ohniskom hospodárskeho rastu, ale na čele s Čínou (mínus India), v makroekonomickej politike (fixáciou mien na dolár a nákupom amerických finančných aktív) výrazne dopĺňa a podporuje politiku USA.
Takže všetci sledujeme
... najmä tú Áziu. Kolaps realitného trhu v Thajsku a následná banková kríza vyvolala v roku 1997 reťazovú reakciu v ďalších ázijských krajinách. Kratkodobý kapitál (ktorý sa napríklad v Thajsku rovnal objemu priamych zahraničných investícií) sa začal z regiónu sťahovať a prišla prudká recesia.
Obišla spomínanú Čínu. Tá nemala ani veľké množstvo krátkodobého kapitálu, ani priamych investorov s krátkodobými horizontami (odhaduje sa, že väčšina priamych investícií v Číne pochádza od zahraničných Číňanov).
„Ríša stredu“ je dnes motorom hospodárskeho oživenia veľkých exportných ekonomík, napríklad Japonska a Nemecka, ktoré sem smerujú veľkú časť svojho vývozu. Ak kýchne Čína, dostaneme nádchu aj tu v Európe.
Rusko
Rusko rastie. Kým trvá napätie na Blízkom východe a kým americké ropné spoločnosti nezačnú drasticky investovať do rafinérskych kapacít (nezačnú), ceny ropy a plynu budú krásne vysoko. A kým rastie... spomínaná Čína, samozrejme, a tlačí dopyt po energiách hore.
Domáca konsolidácia ruského energetického priemyslu síce zahŕňa snahy o zamedzenie prístupu cudzincov k citlivým pákam kontroly – ako nedávne legálne zamedzenie prístupu ku geologickým údajom, či neoficiálne stop možnostiam zahraničných firiem kúpiť kontrolné podiely v energetických firmách – zase na druhej strane, ruská vláda cieľavedome integruje zahraničné finančné záujmy do finančných tokov ruskej energetiky. Dve dominatné spoločnosti, Gazprom a Rosneft (obe pod kontrolou Kremľu blízkych ľudí, s plánmi na fúziu), získavajú kapitál v zahraničí a spúšťajú akvizíciu vplyvných ľudí.
Nedávny pokus pritiahnúť bývalého amerického ministra obchodu Chrisa Evansa do vedenia Rosneftu síce v poslednej chvíli stroskotal, Schröder však ponuku Gazpromu neodmietol.
Ropa a plyn zo Severného mora sú niekde okolo zenitu výkonnosti a Európa sa bude v budúcnosti na ruský plyn spoliehať ešte viac. (V kombinácii s obnovením jadrovej energetiky). Preto tie silne publikované projekty ako plynovod na dne Baltského mora. Menej viditeľné už sú pripravované plány na dovoz zkvapaľneného plynu na trh plynu v Spojených štátoch, kde má Rusko byť za nejakých 5-10 rokov dôležitým hráčom (čo je dosť dôležité v situácii, keď dnes už aj Bolívia, po ropnej veľmoci Venezuele, je vedená radikálne nezávislým prezidentom, Bolívia má značné zásoby zemného plynu.)
Európa - prečo nefunguje Pakt stability a rastu?
V Európe všetci diskutujú o tom, ako sa tu vlastne máme. Na jednej strane vcelku uspokojivé makroukazovatele. Minimálna inflácia v eurozóne a konvergujúci trend v nových členských štátoch, nejaký ten rast HDP na Západe a zvyšujúci sa rast na Východe... Na druhej strane únava z „globalizácie“ – rastúca nestabilita zamestnania, pocit bezmocnosti voči veľkokapitálu, ktorý si zakladá svoje vehicle firms, buduje superzložité vlastnícke a manažérske štruktúry, korpácie už nemajú národnosť, bežnému človeku nič nehovoria ... Nečudo, že voliči odmietajú veci ako Euroústavu, opozícia voči ktorej mala vo Francúzsku výrazne „antiglobalizačný“ nádych.
A tie dlhé debaty o budúcnosti „európskeho sociálneho modelu“.
V USA sa prechod na post-industriálnu, globalizovanú ekonomiku prejavil rastom počtu nekvalifikovaných, slabo platených pracovníkov. Veľké skupiny zamestnancov, zvyknutých na určitý štandard, postupne prešli z dobre platených miest, dnes automatizovaných procesov, na horšiu platenú prácu. Pracujú viac, za menej peňazí. Európa, na rozdiel od USA, zachovala vysokú úroveň miezd aj v nižších kategóriách, ale za cenu vyššej nezamestnanosti. Ani Európa ani USA teda nemajú zázračný recept na súčasné hospodárske výzvy, aj jeden aj druhý „model“ musí niečo obetovať. V Európe sa sa však bude musieť reformovať ďalej, pretože sa prudko mení demografický profil populácie i relatívna hospodárska výkonnosť (a teda štruktúra cien, komparatívnych výhod) v porovnaní s Áziou. Preto tie diskusie o tom, čo z mechanizmov sociálneho štátu zachovať, čo zrušiť, čo modifikovať.
K neistote, aká je „správna cesta“ hospodárskych reforiem, sa pridáva i fakt, že od konca povojnového boomu sa silne menil pohľad na to, aké manažovanie hospodárstva je to správne.
Čo je in a čo je out v makroekonómii
Niekoľko povojnových desaťročí sme tu mali konsenzus o základných pravidlách hospodárskeho režimu. Štát stimuluje dopyt v prípade útlmu hospodárskej aktivity, napríklad cez automatické stabilizátory ako vyplácanie dávok v nezamestanosti. Pokles rastu je tak mierny, bez drastických dopadov na spoločenské štruktúry i na ďalší rastový cyklus. Tento súbor hospodárskych receptov sa opieral o teoretické práce Johna Maynard Keynesa. Ten okrem iného ukázal, ako silne rozvinutý finančný systém vytvára deflačný tlak, keď dopyt po likvidných statkoch znižuje investície. Samozrejme, Keynesove recepty a ich odvodeniny mali vysokú príťažlivosť najmä po skúsenosti s hospodárskou krízou v 30-tych rokoch. Štáty, ktoré opustili zlatý štandard, sa z krízy dostávali rýchlejšie, ako tie, ktoré sa držali starej ortodoxie. A štáty ako Tretia ríša (s hospodárskou politikou riadenou Hjalmarom Schachtom), ale ešte úspešnejšie Švédsko, ktoré prešli na nové formy riadenia, zaznamenávali úspech (Rooseveltov New Deal, napriek legendám, taký úspešný nebol, uzdravovanie bolo pomalé a v roku 1938 boli USA opäť v kríze).
Pod pojem „keyneziánizmus“, sa, pravda, začalo rýchlo schovávať všeličo, vrátane hocijakého dirigistického riadenia hospodárstva, čo malo s Keynesom v skutočnosti veľmi málo spoločného. Keď Nixon začiatkom 70-tych rokov vyhlásil „všetci sme keyneziáni“, americká vláda sa už dávno neriadila zásadami šetrného makroekonomického korigovania fungovania trhov v štýle Johna Maynarda.
V 70-tych rokoch dovtedy zaručené recepty prestali fungovať, svet sa zoznámil s pojmom „stagflácia“ – hospodárska stagnácia plus vysoká inflácia. Vlády pumpovali peniaze do ekonomiky, ale výsledkom nebolo predpokladané oživenie, iba vyšší rast cien.
Úprimne povedané, ten začalo spôsobovať už veselé vyvážanie inflácie Spojenými štátmi koncom 60-tych rokov. Vláda USA platila naraz aj vojnu vo Vietname, aj výrazný nárast výdavkov na sociálny štát. Keďže ostatné západné meny boli podľa pravidiel brettonwoodského systému naviazané na dolár, ten ako inštitucionálne fixná jednotka nestrácal hodnotu, nakupoval sa ako komerčná rezervná mena ďalej a tlačil na peňažnú zásobu iných ekonomík.
Okrem toho sa vyčerpal potenciál priemyselného rastu (pozri poznámku o prechode na post-industriálnu spoločnosť nižšie). A integrácia finančných trhov, či rast finančných inovácií, začali obmedzovať manévrovacie možnosti národných vlád.
To sa však týkalo aj krátkodobej alternatívy, monetarizmu Miltona Friedmana.
Monetaristická doktrína totiž predpokladala, že hlavným problémom hospodárskeho vývoja bola vysoká inflácia. Koncom 70-tych rokov preto vlády začali uťahovať monetárne agregáty. Finančný sektor si však obyčajne našiel spôsoby, ako zavádzaním nových kreditných nástrojov obchádzať redukciu peňazí na trhu.
Dnes máme v oblasti makroekonomického režimu kompromis. Post-keyneziánske hospodárske teórie, teória racionálnych očakávaní Robert Lucasa v 80-tych rokoch a monetarizmus (Lucasovi veľmi blízky) splynuli do akéhosi kompromisného súboru riešení, kde dôraz na monetárnu stabilitu je dopĺňaný možnosťami proti-cyklických opatrení zo strany vlády.
Príkladom tohto neistého kompromisu je európsky Pakt stability a rastu. Vládou, ktorá ho ako prvá začal porúšať, bola práve nemecká (spolu s francúzskou), hoci ho sama v roku 1997 presadila. Od konca 90-tych rokov bolo porušení veľa, ale aj kvôli neistote ohľadne racionálnosti tohto usporiadania sa na úrovni EÚ neprikročilo k tvrdšiemu vyjadnávaniu s „vinníkmi“.
Globalizácia a post-industriálna spoločnosť
Ak chceme možnosti svetového hospodárskeho vývoja sledovať vo vysoko abstraktnej rovine, najlepšie je to hádam robiť cez prizmu dvoch fenoménov. Globalizácia a prechod na post-industriálu spoločnosť.
Globalizáciou (aspoň, čo sa jej hospodárskej časti týka) sa označuje rýchlo sa zvyšujúca integrácia národných ekonomík do globálneho celku. Trochu neuspokojivo sa to zväčša sleduje na indikátoroch ako rast otvorenosti ekonomík (podiel exportu a importu na HDP), zrýchľovanie tokov finančného kapitálu medzi štátmi a podobne. Tieto makroindikátory však nedávajú dostatočne výstižný obraz toho, čo sa vlastne deje. Podstatná je štrukturálna zmena medzinárodnej deľby práce. Dve tretiny svetového obchodu sú v skutočnosti vnútrofiremným obchodom - medzi pobočkami jednotlivých firiem (videné tiež inak, väčšina svetového obchodu je v medziproduktoch). Dôležitou charakteristikou globalizácie je totiž nárast dôležitosti nadnárodných korporácií. Ak si zoberieme, napríklad, rebríček 250 najväčších firiem sveta, žiadna z nich nie je iba národným hráčom. Svet pretínajú tzv. globálne hodnotové reťazce. Value chain je ekonomický pojem označujúci celý proces od vzniku nápadu na výrobok až po jeho dodanie zákazníkovi. Reťazce sú čoraz viac nadnárodné. Na druhej strane však dôležité ohniská sú často silne lokalizované (ako v Silicon Valley v IT).
Post-industrializmom sa rozumie spoločnosť, kde na priemyslenom základe vyrástol nový druh ekonomiky, ktorý prebral úlohu ťahúňa hospodárskeho rastru. (Používam tu zgenerizovaný názov post-industriálna spoločnosť, zavedený Danielom Bellom, hoci od jeho prác v 60-tych a 70-tych rokoch sa, podľa prihliadnutia na jednotlivé aspekty tohto procesu, začalo hovoriť aj o informačnej spoločnosti, znalostnej ekonomike, či post-fordistickom usporiadaní sveta, ktoré analyzuje francúzska regulačná škola). Nová ekonomika je charakterizovaná vysokým podielom služieb; vlastníctvo kapitálových statkov už nie je pre firmu dlhodobo stabilizovanou výhodou, keďže finančný aj fixný kapitál sa pomerne rýchlo preskupuje; economies of scale nehrajú takú podstatnú úlohu, ako v priemyselnej časti ekonomiky, podstatná je flexibilná organizácia; a tak podobne...
Z hľadiska jednotlivých ekonomík je podstatné, ako sa prispôsobujú týmto dvom fenoménom. Okrem toho sa však v globálnej ekonomike tvoria riziká, s ktorými sa na individuálnej úrovni ťažko vyrovnáva. Môžeme ich rozdeliť na dve skupiny.
Riziká/neistota a globálny finančný trh
Po prvé, mení sa rámec rízík a neistoty. Nástroje, ktoré riziká znižujú na individuálnej úrovni – rôzne finančné deriváty – pri prudkom rozrastaní, aké sledujeme v posledných dvoch dekádach, v agregáte zvyšujú riziko nepredpokladaných šokov celému systému. Na mikro úrovni sa používa klasická poisťovacia matematika, z globálneho hľadiska však často stráca význam, pretože riziká sú čoraz viac prepojené. Modelovanie rizík sa tak deje viac formou aplikovania dynamických systémov, postupmi známymi z termodynamiky a podobne.
Veľa problémov, ktoré viedli k vysokým skokom v agregátnych rizikách, sa v posledných 10-20 rokoch ukázalo v plnej nahote v niekoľkých krízových momentoch, ale zároveň sa rýchlo vyriešilo. V roku 1987 Fed zachránil burzu koordináciou pumpovania likvidity do omdlievajúceho systému (od roku 1929 už prešla dlhá doba). Programme trading, teda počítačovo riadené investovanie veľkých fondov podľa prednastavených parametrov, bolo zakázané alebo silne obmedzené.
Zažili sme krachy veľkých hedge-fondov – tie najväčšie, ako LTCM, zamestnávali skutočných matematických géniov. Fondy pracovali so sofistikovanými stochastickými výpočtami, ktoré zo začiatku prinášali obrovské zisky. Postupom času však všetci veľkí hráči na trhu začali používať podobné výpočtové postupy, trh sa nesprával náhodne a bol problém.
Po druhé (a súvisí to s prvým bodom), to, čo nazývame globalizácia, je čiastočne dolarizácia. Rast medzinárodných finančných trhov začal v 60-tych rokoch investovaním amerických korporácií v Európe, ktorých doláre sa tak dostávali mimo dosah národnej ekonomiky. Dolár sa vďaka brettonwoodskemu systému stal už predtým výsadným svetovým platidlom, ktorého objem vo svete sa zvyšoval aj pôsobením ako rezervná mena. Prišla ropná kríza a nárast príjmov krajín OPEC-u – v dolároch, ktoré sa stávali ďalej na medzinárodné finančné trhy. Súbežne a následne s tým deficitné financovanie v USA. A rast trhu derivátov.
Proste, máme tu určitý nadnárodný finančný systém. Isté, zo statického hľadiska finančný systém nemôže byť nadnárodný, kapitál sa vždy prejavuje ako pozícia v národných účtoch a „nadbytok“ ako inflácia. V skutočnosti sa však väzba medzi kapitálom a produktívnymi kapacitami môže silne meniť. V klasickom makroekonomickom modeli musí byť dlhový nástroj zjavne podložený schopnosťou zmeniť sa na „peniaze“, na okamžitú možnosť narábania s výrobnými prostriedkami. Inak „hodnota“ prestáva byť „hodnotou“, peniaze prestávajú byť peniazmi a nič si za ne nekúpite. Nadnárodný finančný systém má však úplne iné valorizačné rámce, vďaka derivátom a rýchlosti obehu prostriedkov. Samozrejme, kým sa nemenia základné parametre systému, napríklad pozícia USA vo svetovom HDP a obchode (aj nadnárodné doláre majú stále nejaký vzťah k materskej ekonomike), problémy však môžu nastať v prípade zmien. A málokto vie zrejme odhadnúť, ako veľké.
V roku 1979 sa Paul Volcker na čele Fedu v trochu podobnej situácii rozhodol „vyžmýkať“ inflačné tlaky zo systému. Nasledoval obrovský prepad hospodárskej aktivity. Otázka je, nakoľko by podobný proces bolo možné obdobne úspešne (z pohľadu krátkodobých strát) riadiť dnes.
Záver
Pravdaže, svet sa netočí len okolo obchodu. Ekonomický systém podopierajú všetky tie štruktúry násilia, bez ktorého (a ktorého kontroly) by ľudská existencia nebola možná. Americký minister obrany len nedávno obvinil Čínu počas návštevy tejto krajiny, že jej zbrojný rozpočet je oveľa vyšší, ako ho oficiálne uvádza. Samozrejme, neúnavne zbroja aj Američania. Zvlášť obrovskými investíciami do satelitných technológií.
Malé krajiny, ako Slovensko, takéto veci nemusia príliš zaujímať. Neovplyvnia ich. Podobne ako neovplyvnia štruktúru svetového finančného systému.
Na druhej strane malé krajiny musia zvlášť dobre študovať, aké výzvy im globálne zmeny prinášajú – pretože sa im musia prispôsobiť.
Celý ten komplex zmeny hospodárskych vzťahov a pravidiel, ktorý sa dá zhrnúť pod dva spomínané pojmy, globalizácia a prechod na post-industriálnu spoločnosť, jednoducho treba neustále pozorne analyzovať.
A sledovať, ako sa darí Číne : ) .
