Zoberme si len aktuálnu správu SME o vývoji v Tibete, založenom zrejme najmä na správach z agentúry SITA.
Článok v slušnom médiu štrukturovane ponúkne časový sled udalostí, zhrnie problém, ktorý čínska vláda má vzhľadom na blížiace sa olympijské hry (olympijský plameň má o pár týždňov prejsť Lhasou), konfrontuje prístup čínskych médií a úradov s inými aktérmi, spomenie povstanie v roku 1959, naznačí etnické napätie v provincii medzi Tibeťanmi a vládou podporovanými imigrantmi. To všetko sa dá stihnúť na polovici priestoru, ktorý zaberá správa na sme.sk. Tá je zmätená (vlastne opakuje to isté na strašne dlhom priestore), zato jej nechýba angažovanosť:
„Pročínsky správca Tibetu Čampa Puncog ešte v piatok večer na výročnom zasadnutí čínskeho parlamentu v Pekingu povedal prekvapeným novinárom, že príslušníci čínskych bezpečnostných zložiek rozhodne nestrieľali na demonštrantov v Lhase, ako o tom predtým informovali s odvolaním sa na priamych pozorovateľov svetové médiá."
Zbytočné ironické vsuvky o prekvapených novinároch, skresľovanie informácií. Správy spomínaných svetových médií zhodne naznačujú, že násilie začalo ako útoky Tibeťanov na Chanov a príslušníkov ozbrojených síl. Ako tento článok v Guardiane (či táto aktualizácia, hovoriaca o vypálenej mešite a podobne), tento na Reuters, tento v International Herald Tribune. Tie články spomínajú zabitých v šarvátkach civilných obyvateľov a POPRI TOM špekulujú aj o obetiach represií policajných a vojenských zložiek. Všetko s tým, že informácie z Tibetu sa len ťažko verifikujú.
Iste, veľa médií si drží určitú ideologickú líniu, okrem iného ich to pomáha predávať. To treba rešpektovať. Ale dá sa to robiť aj tak, aby články prinášali prehľadné informácie a aby tá ideológia podporená cudným zamlčiavaním faktov ostentatívne netrčala tak, ako tomu bolo pri článkoch v komunistickej tlači pred rokom 1989.
Informácie!!
Ak porovnám slovenskú napríklad s českou tlačou, tá je na tom s ideologickou angažovanosťou podobne.
A nechýba ani podnikateľská angažovanosť. Články inšpirované PR oddeleniami veľkých firiem. Môj „obľúbený" je nedávny v Lidových novinách, ktorý akoby investigatívne rozoberal pitie piva v Čechách, ale hemžil sa slovami ako „prémiové pivá" a narážkami na ich uspokojivý nárast konzumácie v ČR. Nechýbal ani veľký obrázok „prémiového" Stella Artois (niežeby to bolo vyslovene zlé pivo, ale kto si v Čechách za dvojnásobok kupuje niečo, čo chutí ako Gambrinus, potrebuje podľa mňa vyšetriť).
Na druhej strane tie české noviny sú naozaj pomerne nabité informáciami. Inteligentný čitateľ nemá problém prekusnúť ten jazyk Mladej fronty, preskočiť jej komentárovú stranu a stále sa kopu vecí dozvie.
Slovenské denníky sú na tom horšie. Nielen v spravodajskej časti. Neexistuje napríklad jediná slušná spotrebiteľská príloha. Pritom noviny často predávajú práve prílohy.
Slabé je to v oblasti týždenníkov. Akú-takú úroveň si drží Trend. Popri ňom je tu síce zápalisto robený ale nie veľmi informatívny a intelektuálne otrasný .týždeň. Potom Slovo, ktorému chýba humor jeho predchodcu Nového slova a kvalitatívne je na jeho úrovni (sem-tam zaujímavý hosť, inak nekonečne ufňukané tirády o zlých pravičiaroch). Potom je tu ešte strašne nudný Žurnál.
Premiér nedávno prirovnal novinárov vybraných médií k prostitútkam. Bolo to od neho nemiestne, zvlášť, keď rozbuškou celej situácie bola téma dôchodkov, kde je vládna politika aj komunikácia hlúpa. Ale tí novinári zase nie sú oveľa lepší, nedokážu prísť s nijakými kontextovými informáciami, neustále opakujú chybné klišé o „druhom pilieri" ako o zázračnej pilulke proti starnutiu populácie.
Ostrovčeky kvality vždy boli
Niežeby sa na Slovensku neobjavovala kvalitná žurnalistika. V 90. rokoch úroveň dnes už zaniknutého denníka Národná obroda nebola horšia ako úroveň SME či Pravdy, dokonca mala niekoľko veľmi svetlých stránok. Chvíľami dosť silnú ekonomickú redakciu. Bol tam napríklad Vlado Bačišin, zrejme jediný ekonomický novinár v histórii Slovenska, o ktorom možno povedať, že bol skutočne investigatívny. Nespoliehal sa na udavačské faxy alebo poznámky na recepciách, ale aktívne išiel po témach, vyhľadával informácie. Noviny mali výborného karikaturistu Pavla Jakubca. Fejtóny písal vtedy ešte vynikajúci Martin Hric.
Výborný bol v tých rokoch Trend. V éteri zabávalo vtedy neuveriteľne kreatívne Fun Rádio.
Ale na to, aby sa kvalitní ľudia mohli udržať a navzájom podržať, ich musí byť viac, musí existovať nejaký kritický objem. Alebo ich musí ťahať dopyt, ale na Slovensku je na kvalitu malý trh.
Ale sú aj pozitívne trendy
Tradične dobrá býva grafika a podobné technické veci. A vynárajú sa nové, zaujímavé projekty. Najmä v oblasti alternatívy k printu. Portál mediálne.sk, napríklad.
Minimálne v česko-slovenskom priestore je úplne jedinečný blogerský portál SME a prechádza zaujímavým vývojom: diskusie sa pomaly kultivujú, tvorí sa určitá komunita.
V tradičných médiách je stále prísľub zlepšení. Situácia je dosť dynamická, ľuďom často nechýba ani tak dobrá vôľa ako vzdelanie či zázemie dobre fungujúcej redakcie. A zase aj to TASR, ktoré som minule tak zvozil, má aj schopných novinárov. Dokonca, podľa mňa, aj SME : )
Takže, é, aby som dal úvahe nejakú bodku: ako to bude ďalej, to ukážu až ďalšie roky.
: )
