Pred päťdesiatimi rokmi sa podpísaním Rímskej zmluvy položili základy spolku, ktorý prerástol do dnešnej Európskej únie.
Európa zažila polstoročie neuveriteľnej prosperity. Za hospodársky rozmach môže z veľkej časti práve proces integrácie. Politicky realizované prepojenie ekonomík odstránilo ani nie tak hrozbu ďalšej vojny medzi európskymi krajinami (o to sa postaralo už vytvorenie zbraní hromadného ničenia a zčasti studená vojna), ale možnosť, že by si krajiny robili navzájom ďalekosiahle politické a ekonomické prieky. Dnes je nemysliteľné, že by politická špička Nemecka systematicky považovala Francúzsko za nepriateľa. A bez politických turbulencií sa veľmi dobre pracuje a napreduje.
Otvorenie trhov zároveň umožnilo efektívnu medzinárodnú deľbu práce. Ak by sme sa každý hrali iba na vlastnom piesočku, jazdili by sme na autách takej kvality, ako pred 15 rokmi. Mohli by sme zabudnúť na veci ako mobilnú komunikáciu, ktorá sa mohla rozbehnúť práve vďaka vytvoreniu veľkého trhu.
Na druhej strane sa v procese integrácie vytvorili sofistikované mechanizmy, ktoré zabraňujú nespútanej, agresívnej súťaži, ktorá by nám v konečnom dôsledku narušila trvalý hospodársky rozvoj, o dopade na kultúru a životný štýl ani nehovoriac.
Agrárna politika únie zabezpečila nielen potravinovú sebestačnosť jednotlivých krajín, ale zabránila i premene vidieka na „továreň na potraviny". Vďaka nej sa uživia aj menší farmári. Chránia sa typické značky produktov vidieka s tradíciou (od cognacu až po tokaj).
Regionálna politika sa pričiňuje o ako-tak geograficky vyvážaný rozvoj. Silnejšie ekonomiky dotujú slabšie, aby urýchlili proces dobiehania určitého štandardu EÚ.
Postkomunistické štáty sa po roku 1989 začali načas utápať v nacionalistických rozbrojoch, nejasné boli niektoré otázky utvárania práva či dlhodobej ekonomickej vízie. Výhľad na vstup do EÚ však dodal sebavedomie a dal impulz na systematickú prácu v parlamentoch.
Európa má svoje výhody
Európa je popri USA, Kanade, Japonsku a Austrálii a Novom Zélande najprosperujúcejšou časťou sveta.
Na rozdiel od USA má oveľa rovnomernejšie rozdelené príjmy, menej násilia.
V Európe máme občas občianske nepokoje, kde horia autá, ale nikto si tu nevie predstaviť ďalekosiahle zrútenie verejného poriadku, aké zažilo napríklad Los Angeles po oslobodení bielych policajtov, ktorí bili černocha Rodneyho Kinga, či New Orleans po hurikáne Katrina.
Na rozdiel od ázijských tigrov pracujeme menej a zabávame sa viac. Môžeme si to dovoliť, pretože v Európe vyrábame na osobu či jednotku kapitálu viac, ako je to v Ázii. Sme produktívnejší.
Aj vďaka tomu, že sme vynaliezaví. Niektoré ázijské krajiny dokážu mimoriadne rýchlo vyvíjať určité druhy technológií. V Európe ich stále vyvíjame viac, veľkú škálu.
V Európe bežne chodíme do divadla, na koncert, považujeme za samozrejmosť ísť na zahraničnú dovolenku.
Považujeme za samozrejmosť mať vôbec dovolenku ako takú, podobne ako dôchodok, či zdravotnú opateru.
Máme sa veľmi, veľmi dobre.
Znechutenie je prirodzene cynickou reakciou modernej spoločnosti
Napriek týmto úspechom sa nájde veľa ľudí, pre ktorých sa Únia stala stelesnením niečoho nepraktického či neúspešného.
Prečo? Po prvé, Únia je jednoducho veľký projekt. A každý veľký politický projekt sa v procese demokratickej diskusie, ktorá z princípu dáva značný dôraz na cynizmus, ľahko stane náhradným terčom za celú škálu bôľov.
Hodpodársky vývoj neznamená len branie platu, ale aj prácu, akceptovanie reorganizácie hospodárstva. Človek sa v modernej spoločnosti často cíti pomerne osamelo, zneužívaný niečím veľkým - tým „zlým" je vláda, veľké firmy...a prečo nie Európska únia? Je to veľký projekt a teda i veľký terč.
Taký priemerný občan berie zvýšenie príjmu ako samozrejmosť, ale zvýšenie cien bývania už s radosťou hodí na Úniu.
Únia je pre mnohých zodpovedná za zlyhania národných vlád. Je zodpovedná za prílišnú a rovnako príliš slabú ochranu spotrebiteľa. Pre niektorých zodpovedá za prílišnú liberalizáciu všetkého, pre iných je to kryptokomunistický moloch. Je zbytočnosťou pre premiéra Fica, ktorý vďaka prílevu pomoci EÚ môže rátať s ako-tak vyváženým rozpočtom na nasledujúce roky (a hrdiť sa, že nemusí na rozdiel od predošlej vlády privatizovať). Je niečím ako Sovietsky zväz pre českého prezidenta Klausa, ktorý rád ako premiér vítal investície do českej ekonomiky, možné len vďaka tomu, že tejto malej krajine sa vďaka integračnému procesu otváral veľký európsky trh.
Zároveň, Únia je od začiatku budovaná ako séria iniciatív. Ak náhodou nejaká nevyjde, začne sa hovoriť o katastrofe. Je to dané fungovaním médií, nejaká rozsiahla akcia musí byť podaná ako veľký úspech či strašný neúspech, niečo medzi by noviny nepredalo.
Záleží to, pravda, od sitácie v danej krajine a dostatku či nedostatku iných mediálnych tém. Počas zamietnutia Euroústavy francúzskymi voličmi som bol v Británii, kde sa médiá predháňali v dramatických komentároch. A ľudia z toho zblbli. Staručký profesor politológie sa ma pýtal, „preboha, nemyslíte, že toto je koniec EÚ?"
Aký koniec? Únia funguje hladko ďalej. A bude.
Záver
Niežeby sme tu žili v raji na zemi. Niektoré európske krajiny by mohli rýchlejšie reformovať zastarané hospodárske či sociálne mechanizmy. Mohli by sme zlepšiť fungovanie univerzít, aby tie najlepšie európske spokojne držali krok s americkou špičkou. Mohlo by sa trochu zlepšiť fungovanie niektorých EÚ inštitúcií, občas aj Komisie (ktorá však v posledných rokoch urobila výrazné skoky smerom k vytvoreniu efektívnej, vysokokvalifikovanej byrokracii).
Ale, ruku na srdce, európska integrácia bol zatiaľ mimoriadne úspešný projekt. A ponúka ešte veľa zaujímavých šancí do budúcna.
Trochu zdravého sebavedomia, zdravej súťaživosti v technickom a vedeckom rozvoji s Američanmi, akceptovanie prirodzenej snahy ázijských krajín trochu sa priblížiť európskemu životnému štandardu, okresanie „tuku" v sociálnom zabezpečení tam, kde sa to trochu prehnalo (to sa netýka nových členských krajín, ale niektorých západných), viac práce a lepšia spoločenská organizácia najmä v zlenivených a spoločensky rozbitých postkomunistických krajinách - a budeme oslavovať aj po ďalšej päťdesiatke, kyslo diskutujúc, že Únia je nám nanič, dobieha nás Ázia, sediac po návšteve divadla v pohodlných bytoch, v niektorej bezpečnej a bohatej krajine Európskej únie.
PS Aby sa nikto nenahneval: občas som tu stereotypne použil výrazy „Európa" a „Európska únia" ako rovnocenné. Ale hádam je len otázkou času, kedy do Únie pribudnú zvyšné balkánske krajiny, Ukrajina, Moldavsko (a žeby Bielorusko), nájde sa formulka na užšiu spoluprácu s Ruskom a vyrieši sa prijatie Turecka, či už pod zvláštnym štatútom, alebo ako plnoprávneho člena.
