V Číne je zarábanie peniazov aktivitou, ktorú v prejavoch otvorene propagujú najvyšší štátni predstavitelia. Čínsky sociálny štát je mimoriadne štíhly, krajina prakticky nemá dôchodkové zabezpečenie. A vedúca úloha strany? Iste, existuje. Ale v rámci nej sa povoľuje pomerne silné súperenie kandidátov o posty. Regióny majú veľmi výraznú autonómiu. Ak niektoré rebríčky, ako napríklad ten od Freedom House, zaraďujú Čínu kdesi úplne naspodok v kritériách politických a občianskych práv, je to takmer smiešne. Napríklad za Pakistan, najnovšieho amerického spojenca.
Iste, kontrola konečného rámca podnikania je stále pod kontrolou vládnych inštitúcií. Rozdiel oproti niekdajšej transformácii u nás je v tom, že aj štátne agentúry sú silno zreštrukturalizované a priťahujú efektívne pracujúcich ľudí zo súkromného sektora.
Čínsku cestu transformácie, momochodom, nepokryte obdivujú mnohí ruskí politici, predstavitelia veľmoci, ktorej transformácia sa pre mnohých rovná úpadku. Často však s naivnými predstavami. Postupné vytváranie súkromného sektora bolo v Číne pomerne jednoduché preto, že táto krajina bola už za reálsocializmu silne decentralizovaná. Mao si tvoril hospodársku stratégiu počas vojny s Japonskom, kedy došiel k presvedčeniu, že je lepšie, aby každý okres bol čo najsebestačnejší a krajina tak vedela odolávať invázii. Stalin nemal myslenie partizána. Sovietska industrializácia prebiehala naopak s cieľom čo najväčšieho hospodárskeho rozmachu a kvôli zefektívneniu výroby sa tak stavali mamutie podniky, často zásobujúce praktiky celý sektor krajiny. V takejto situácii akási postupná privatizácia bola takmer chimérou. Nehovoriac ani o tom, že model rastu založený na lacnej pracovnej sile je pomerne dobre zhodný s vytváraním malých podnikov.
Z čínskych pobrežných oblastí sa stáva pásmo Hongkongov. Mrakodrapy, mercedesy, najnovšie výstrelky módy, šampanské a kaviár. No, pomerne zaujímavá verzia „komunizmu.“
