Je jedno, či išlo len o nejaké pošmyknutie úradníkov a hovorcov, ktoré si rezortní šéfovia potom medzi sebou vysvetlili. Aj taká verzia je možná. Ale čo zaráža, je fakt, že o takýchto vážnych veciach sa hovorí len tak, akoby išlo o nejaké rozhodnutie, či, napríklad, vydať pamätné medaily. A tak sa to aj prezentuje v tlači.Bohužiaľ, presne takýmto spôsobom bol prijatý aj celý zákon o dôchodkovom zabezpečení. Dokonca aj v Maďarsku a Poľsku, ktoré prijali menej radikálne schémy, prebiehala najprv niekoľko mesiacov široká diskusia. U nás sa tomuto najväčšiemu individuálnemu hospodárskemu aktu akejkoľvek ponovembrovej vlády dostalo menšej pozornosti médií a politikov, ako privatizácii nejakej konzervárne za Mečiarovej vlády.Pritom tu ide o to, že okrem samotného rozhodovania o princípoch reformy sa čert skrýva jednoducho v technických detailoch. Zákony, kde nešťastná formulácia môže mať ďalekosiahle dôsledky, sa prijímajú „na kolene.“ V médiách sa objavia hrubozrnné ideologické rozpravy o tom, či je správne alebo nie mať súkromné dôchodkové zabezpečenie, ale aspoň náznak diskusie o priamych dopadoch zákona chýbajú. Odborníkov na tekéto témy je, pravdaže, málo. Ale aj keby boli, v našich médiách sa zrejme neuchytia. Ono, debatovať o mechanizmoch zákona jednoducho nie je také „sexy“ ako meditovať napríklad o metafyzike mafiánskych vrážd. Menej prázdneho intelektualizmu a posadnutosti akčným žánrom a viac záujmu o ekonomiku by však niekedy naozaj prospelo.
O penzijnej reforme a iných „detailoch“
Koncom uplynulého týždna prebehla v médiách krátka prestrelka medzi ministerstvom práce a sociálnych vecí a ministerstvom financií. Jednalo sa o to, či pri úprave nejakej nejasnej formulácie v zákone by sa nemalo rozmyšľať aj o tom, či štát má vôbec stopercentne garantovat vklady v dôchodkovych spoločnostiach alebo nie. Je úplne neuveriteľné, ako málo pozornosti sa tejto roztržke dostalo.