Podpora podnikania. Skutočne sa zlepšila. Najmä však pre veľkých hráčov, ktorých vláda zvýhodňuje na úkor tých malých. Napríklad v daňovej oblasti, kde sa reinvestovaný zisk zdaňuje dvakrát, na úrovni podniku a ako príjem domácností (pri realizácii). Malý podnikateľ, ktorý nemá prístup k bankovým úverom, je tak oproti veľkým firmám daňovo znevýhodnený. Veľké spoločnosti majú navyše ďalšie výhody: päťročné plné daňové prázdniny pri zahraničných investíciách v objemoch väčších ako 4,5 milióna euro a ďalšie úľavy počas nasledujúcich piatich rokov, pomoc pri budovaní infraštruktúry a podobne.
Skutočne efektívnu podporu podnikateľom poskytuje vláda, ktorá im dáva efektívny servis. Čo najmenej zbytočnej byrokracie, podpora výskumu a vývoja, výkonná obchodná diplomacia a podobne. Ale čakať radikálne zlepšenie od jednej vlády je iluzórne, toto sa nedá urobiť niekoľkými ťahmi. Nechajme preto podrobnú analýzu na inokedy a sústreďme sa na jednorazové veľké kroky. A tým veľmi veľkým je...daňová reforma.
Rovná daň. Sme jediná krajina z OECD, ktorá má zavedenú rovnú daň z príjmu. Okrem nás ju má ešte ďalších sedem krajín strednej a východnej Európy (pobaltské štáty, Rusko, Ukrajina, Srbsko a Rumunsko) a v susedstve ešte Gruzínsko.
Politicky šikovne podané sústo, veď ide o spravodlivé zdaňovanie, teda „rovnaké“ zdaňovanie pre všetkých... Je to skutočne tak? Rovná daň v skutočnosti nie je rovná, principiálne zvýhodňuje tých, ktorí majú viac peňazí. Po prvé, kým námezdne pracujúci svoje dane z výplatnej pásky vždy zaplatí, príjem, ktorý je vo sfére kapitálu, sa zdaneniu vyhne ľahko. Rôznymi spôsobmi – kapitál sa dá preliať do daňovo výhodnejších oblastí, vláda mu dáva ako produktívnemu statku rôzne úľavy (viď vyššie) a podobne. (Treba však povedať, že najnižšie príjmové vrstvy sú od dane oslobodené. Najťažšie dopadla slovenská rovná daň na príjmovo slabšie výkonných námezdne pracujúcich.) Po druhé, treba si položiť otázku, čo vlastne zdaňujeme. Dane sú poplatok,ktorý uvaľuje vláda na nástroje existencie jedinca. Príjem niekoho na úrovni minimálnej mzdy má však preňho z hľadiska zabezpečenia existencie nepomerne vyššiu hodnotu, ako ďalší milión veľkopodnikateľa k jeho stomiliónovému majetku. V klasickej ekonómii sa o tomto hovorí ako o marginálnej utilite príjmu a ide o bežne uznávaný základ pre zdôvodnenie progresívneho zdaňovania.
Navyše, progresívne zdaňovanie, spolu s protimonopolnými zákonmi, sa berie ako potrebný nástroj boja proti sústreďovaniu kapitálu do príliš dominantných celkov – jednoducho, ako nástroj, ktorým štát pomáha zachovávať trh.
Z hľadiska ďalšieho vývoja je čisto rovná daň v slovenskom prevedení zrejme neudržateľná. Na druhej strane ju nemožno principiálne odsúdiť ako vyslovene zlý krok. Jednak je možné, že v tejto etape vývoja má pre hospodárstvo veľa pozitív. A na druhej strane môže byť dobrým nástupným mostíkom pre skutočne radikálnu daňovú reformu na základe garantovaného minimálneho príjmu. To už však trochu predbiehame.
Treba ešte poznamenať dve veci. Po prvé, daňová reforma bola poňatá ako fiskálne neutrálna, teda vláda plánovala zmeniť daňovú štruktúru ale nie objem prostriedkov vybratých na daniach. Tí, ktorí boli postihnutí, sú príjmovo slabšie vrstvy, kým bohatším sa celkové zdanenie znížilo. Po druhé, sociálne odvody ostávajú stále vysoké, takže o nejakom znižovaní mzdových nákladov tu ťažko hovoriť, aj keď sa o to vládni predstavitelia občas snažia.
Dôchodková reforma. Nejde o nijako originálny výtvor. V podstate prebehla v intenciách dokumentu Svetovej banky z roku 1994, ktorým sa krajinám s buď málo rozvinutým dôchodkovým systémom, alebo krajinám s vysokými privatizačnými príjmami (potrebnými na preklenutia prechodného obdobia) odporúčalo zavedenie tzv. viacpilierového systému, teda popri reforme priebežného piliera i zavedenie tzv. kapitalizačného piliera. Nás systém bol v podstate kópiou poľského, ktorý funguje od roku 1999 (ten je však máličko viac reštriktívny, umožňuje menšie invetície do zahraničia a podobne). Má zrejme podobné nedostatky, určite medzi ne patrí slabý rámec inštitucionálneho dozoru nad činnosťou fondov.
Hlavnou vecou, ktorú si v súvislosti s dôchodkovou reformou treba uvedomiť je, že v nej vôbec nejde iba o dôchodky, hoci sa to tak u nás prezentovalo. Existencia dôchodkových fondov napríklad postupne, ako prostriedky nabiehajú, radikálne mení podnikateľské prostredie (s hrozbou dominancie trhu niekoľkými penzijnými investormi). Menia sa potreby monetárnej politiky (silný akciový trh, ku ktorého vytvoreniu dôchodková reforma môže viesť, vedie k vytváraniu odlišných inflačných tlakov oproti systému, kde dominujú banky). Ale hlavne, mení sa úloha vlády, kladú sa vyššie nároky na jej regulačné mechanizmy.
Reformu sprevádzalo opakovanie celého radu mýtov. Napríklad, že kapitalizácia principiálne rieši problém nepriaznivého demografického vývoja. To nie je pravda, nárast pomeru dôchodcov k produktívnemu obyvateľstvu má negatívny dopad na celú ekonomiku vrátane aktív dôchodkových fondov. (Dvom údajným, alebo povedzme možným, záchranným mechanizmom, investovaniu do zahraničia a zvyšovaniu produktivity vďaka kapitalizácii, sa budem venovať niekedy nabudúce.)
V zásade však reforma nemusí byť zlým krokom. Korekcie a aktívna politika vlády budú určite potrebné. Koniec-koncov, radikálny čilský systém si napríklad v prvých 15-tich rokoch svojej existencie vyžiadal okolo 400 zmien, premietnutých do 33 zákonov. Penzijné fondy budú od vlády požadovať vydávanie dlhopisov s mimoriadne dlhou splatnosťou. Budú potrebné modifikácie ohľadne systému oceňovania a riadenia aktív fondov. Tiež, ak budúcej vláde bude záležať na znížení rizika pre jednotlivých dôchodcov, bude treba presunúť investičné riziko, ktoré je dnes plne na jednotlivcovi, viac na plecia spoločností. Lepším spôsobom však bude zachovať rozvrstvenie rizika v kapitalizačnom pilieri na súčasnej úrovni a o niečo znížiť rozsah tohto piliera.
Máme sa vďaka vládnym reformám lepšie?
Krutá otázka. Predovšetkým si treba zvyknúť na to, že jednoduché čísla nám veľa o našej životnej úrovni nepovedia. Zvýšila sa priemerná mzda? To môže znamenať, že jednému percentu áno, kým 99 nie. To však je ešte ten ľahší prípad. Ani všeobecný rast miezd či príjmov nám nemusí povedať, či sa nám zvýšil materiálny blahobyt. Treba sa totiž pozrieť ešte na životné náklady. Ak sa mi zvýšil plat, ale zároveň platím viac za jedlo, cestovné, „mám sa lepšie“? Postihnúť celý komplex nákladov na nástroje práce a reprodukcie pracovnej sily nie je jednoduché. (A dá sa ísť pomerne ďaleko. Ako študent by som napríklad na Slovensku bol odsúdený na nákup drahých kníh – ak by som sa chcel niečo dozvedieť. V Británii či v Belgicku si zájdem do dobre vybavenej univerzitnej knižnice a nestojí ma to nič alebo takmer nič. Neštudentovi tento príklad nemusí nič hovoriť. No v skutočnosti sa podobný nájde na veľa profesií a životných situácií.)
Niežeby som bol proti uvádzaniu základných štatistických údajov. Len sa treba postupne učiť pozerať sa na veci trochu odbornejšie, používať rôzne nástroje. Bude chvíľu trvať, kým sa to naučí nejaká časť bežných občanov – a ešte pred nimi novinári, po nich politici a rôzni „odborníci“ ktorí na požiadanie dávajú médiám „kvalifikované“ informácie o hospodárstve krajiny.
Máme sa lepšie? Nepoviem. Cieľom tohto článku bolo upozorniť na súvislosti, na otázky, ktoré je dobré si klásť, nie dávať jednoduché vyjadrenia.
Niekedy začiatkom 90-tych rokov mal Jeffrey Sachs, americký ekonóm a poradca mnohých radikálnych reformných programov, prednášku, ktorej prepis som si mal raz možnosť prečítať. Sachs optimisticky hovoril, ako majitelia malých stánkov, ktorí predávajú lacný textil na východoeurópskych tržniciach, budú mať postupne svoje obchody, veľkoobchody, fabriky... No určite. Taký príklad drobného obchodníka, ktorý sa vypracuje na veľkokapitalistu možno sedí na jedného zo sto. Chodorkovskij sa nestal boháčom preto, že organizoval nejaké komsomoľské diskotéky, ale preto, že sa vďaka tomu dostal do styku s ľuďmi, ktorí ovládali vplyvné hospodárske štruktúry. Moderné hospodárstvo nestojí na drobných podnikateľoch, ktorí začínajú v bode nula a zväčšujú svojou šikovnosťou svoj majetok – takto to nefungovalo nikdy a ekonomika prelomov tisícročí svojou zložitosťou takémuto niečomu vôbec nepraje. Jednoducho, hospodárske reformy sa začiatkom 90-tych rokov robili na pozadí trápne nerealistických predpokladov. Politika položená na zlých predpokladoch môže ešte viesť k, zjednodušene povedané, „dobrým“ výsledkom. Ale je to dosť rizikové tvorenie reforiem.
Nie je dôležité si za každú cenu „vytvárať názor“ v zmysle vláda robí „zlé“ kroky, alebo kroky „dobré“. Ale osobne pokladám za dôležité, aby sa aspoň na okrajoch mediálnej sféry diskutovalo o reformách trochu detailnejšie, ako sa to momentálne deje.
